Jana Žitňanská: Ak sa raz Irán zmení, zásluhu na tom budú mať najmä ženy

Po mesiacoch vyjednávania sa v júli minulého roku 6 svetových mocností, Európska únia a Irán vo Viedni konečne dohodli. Irán prisľúbil obmedzenie jadrového programu a výmenou za to boli zrušené medzinárodné sankcie, vrátane odblokovania bankových účtov Iránu v zahraničí. K rýchlym zmenám teraz dochádza najmä v oblasti obchodu, európsky trh a Irán sa navzájom otvárajú. 

Europoslankyňa Jana Žitňanská je od začiatku svojho mandátu členkou Skupiny priateľov slobodného Iránu (angl. Friends of free Iran), ktorá podporuje iránsku opozíciu a poukazuje na porušovanie ľudských práv v tejto krajine. Aj keď sa prezident Hasan Rúhání na svojom nedávnom turné po Európe prezentoval ako umiernený vodca, počet trestov smrti počas jeho vlády rekordne narástol. Spýtali sme sa Jany Žitňanskej, ako vidí budúcnosť Iránu ona a ako zástupcovia opozície, s ktorými sa pravidelne stretáva.

Nedávno navštívil Brusel iránsky minister zahraničných vecí Javad Zarif, ktorý sa stretol s Federicou Mogherini, ako aj s poslancami z výboru pre zahraničné veci. Na tom stretnutí ste boli aj Vy napriek tomu, že zahraničné veci nepatria medzi Vaše priority. Prečo?

Dianie na Blízkom východe, vojna v Sýrii a šíriaci sa terorizmus sú témy, ktoré sú dôležité aj pre nás a našu bezpečnosť. Navyše, uzavretie jadrovej dohody s Iránom považujem za dôležitý medzník v histórii. Bola som zvedavá, ako sa iránsky minister zahraničných vecí postaví k otázke ľudských práv, nakoľko Irán patrí medzi krajiny s najvyšším počtom popráv a vo väzeniach sa často ocitnú aj kritici režimu, nevynímajúc ženy. 

Irán je veľmi kontroverzná krajina. Na jednej strane sa svet teší z dohody a z budúcich obchodných možností, na strane druhej čelí Rúháního režim veľkej kritike. Ako vnímate túto dohodu vy a Vaši kolegovia? 

Dohoda o jadrovom programe Iránu je veľmi dôležitá, a veľký podiel má na nej práve Európska únia a diplomatické rokovania Federici Mogherini. Nielenže obmedzuje hrozbu využitia jadrových zbraní Iránom, ale konsenzus otvoril brány aj lepším hospodárskym vzťahom s touto krajinou. Koniec hospodárskej izolácie môže pozitívne ovplyvniť celý región. Nemôžeme však zabúdať na to, že v Iráne nie je demokracia a nemá otvorenú trhovú ekonomiku. Preto aj zo zákaziek, ktorých bude teraz pribúdať, budú profitovať len spoločnosti napojené na štát. 

V roku 1981 ako odpoveď na „Iránsku revolúciu“ vznikla exilová iránska opozícia, ktorá upozorňuje na autokratickú povahu režimu a zo strachu o svoje životy pôsobí v exile. Ako reaguje na prijatú dohodu exilová opozícia?

Sú sklamaní. Podľa nich mocnosti nevyužívali priestor, ktorý sa im pri rokovaniach ponúkal a nesnažili sa negociovať čo i len menšie zmeny zákonov, porušujúcich základné ľudské práva. Zároveň však nestrácajú nádej a vedia, že teraz, keď celý svet sleduje každý krok Iránu, nemôžu v tlaku a v kritike režimu poľaviť. Pri našich stretnutiach však aj oni zdôrazňujú, že dohodu vítajú a chcú, aby ich krajina ekonomicky prosperovala. Sú však skeptickí v tom, kto bude mať z otvorenia trhu skutočný prospech.

Kritici dohody tvrdia, že Iránu nemožno dôverovať a prístup k miliardám naopak zneužije. Čo si o tom myslíte?

Som presvedčená, že mocnosti budú nakladanie s financiami veľmi pozorne sledovať, v hre je bezpečnosť nielen Blízkeho východu.

Ani nie dva týždne po zrušení sankcii navštívil prezident Rúhání Európu, konkrétne Taliansko a Francúzsko. V médiách sa však hovorilo viac o sprievodných škandáloch než o ľudských právach. Sama ste žili niekoľko rokov v Alžírsku a islamskú kultúru dôverne poznáte. Bolo zakrývanie antických sôch v Taliansku kartónmi skutočne nutné?

Premiér Renzi rovnako ako prezident Rúhání následne dementovali, že by išlo o iránsku požiadavku, prípadne talianske nariadenie. Čiže z môjho pohľadu to vôbec nebolo nutné. Je dôležité rešpektovať ktorékoľvek náboženstvo, kultúru alebo zvyky, ale to platí obojstranne. Určite by som neservírovala k večeri alkohol, keď viem, že návšteva z akéhokoľvek dôvodu nepije. Takisto nebudem podávať mäsitý pokrm vegetariánovi. Myslím si, že treba byť tolerantný a zároveň sa aj zbaviť niektorých predsudkov a lepšie spoznať ostatné náboženstvá. Nedávno v Rakúsku urobili v mešitách niečo ako deň otvorených dverí pre širokú verejnosť, prehliadky sprevádzali aj diskusie. Len väčšou informovanosťou predídeme ďalším „kartónom“ a nedorozumeniam.

Rúháního návštevu Paríža sprevádzali aj veľké protesty, o ktorých sa naopak veľa nehovorilo.

Áno, na porušovanie ľudských práv v Iráne sa poukazovalo nielen v súvislosti s touto návštevou, ale ako som už spomínala, aj počas rokovaní o dohode. S kolegami zo skupiny Priatelia slobodného Iránu sa snažíme v čo najširšej možnej miere upozorňovať na tieto témy, lebo len spoločným úsilím sa môžu veci zmeniť. Z českých a slovenských kolegov sú veľmi aktívni najmä Eduard Kukan a Jaromír Štětina, ktorí sú skúsení odborníci na zahraničnú politiku.

Veria Iránci v zmenu aj po uzavretí tejto dohody? 

Samozrejme, inak by sa tak neangažovali a do parížskych ulíc v čase Rúháního návštevy by nevyšlo toľko ľudí. O konkrétnych prípadoch musíme hovoriť nielen za dverami Európskeho parlamentu, ale aj v médiách. Irán si drží prvé miesto vo svete nielen v popravách, ale aj vo väznení novinárov, či popravách mladistvých. Len v minulom roku v Iráne odsúdili na smrť takmer 800 ľudí, čo je viac ako v Saudskej Arábii. Od nástupu Rúháního, teda za dva a pol roka, je to viac ako 2000 popravených ľudí. Podľa zástupkýň iránskeho exilu Rúháního režim prijal aj prísnejšie zákony, potlačujúce práva žien. Trest kameňovaním za nenosenie hidžábu (pozn. šatky) ako predpísaného oblečenia alebo za účasť na ľudskoprávnych aktivitách je stále realitou. Deväťročné dievčatká môžu v Iráne vydať za oveľa staršieho muža. Ako ale ony samy hovoria, tieto ustanovenia nemajú žiadnu oporu v koráne a s islamom nesúvisia. V Iráne po stáročia spolunažívali Moslimovia, Kresťania aj Židia. Až od 80. rokov dochádza k potlačovaniu ich práv a prenasledovaniu.

Líderkou opozície je Maryam Rajavi, ktorá prišla do Európskeho parlamentu len niekoľko dní po ministrovi Zarifovi. Aká atmosféra sprevádzala jej návštevu?

Na rozdiel od Zarafiho má Maryam Rajavi v radoch poslancov veľkú podporu, a to z rôznych politických skupín, čiže atmosféra bola diametrálne odlišná. Celú konferenciu zároveň mohli sledovať členovia odboja po celom svete a vidieť, že sme na ich strane. Tí ľudia prešli peklom a niektorí ich príbuzní ním stále prechádzajú.

Stretnutie nasledovalo bezprostredne po iránskych voľbách. Svetové médiá ich v mnohých prípadoch vykreslili pozitívne a s podtitulmi, že krajinu čaká ekonomický rast.  

Voľby v Iráne boli fraškou a len ilúziou umiernenosti. Irán od začiatku odmietal akúkoľvek medzinárodnú pozorovateľskú misiu, ktorá by na demokratický priebeh volieb dohliadala. Ako môžeme veriť výsledným číslam? Všetci kandidáti museli byť preverení najprv Strážnou radou a následne ešte raz špeciálnou komisiou, ktoré vylúčili dokopy 6000 kandidátov. Vo voľbách tak neboli žiadni skutoční opoziční kandidáti. Na kandidátkach naopak zostali len ľudia blízki prezidentovi Rúhánímu, z ktorých mnohí majú na svedomí desiatky ľudských životov. Nie, obalvam sa, že tieto voľby neprinesú ani politickú ani ekonomickú zmenu pre iránsky ľud a ani zlepšenie postavenia žien.

Mali ste možnosť hovoriť s pani Rajavi aj osobne?

Áno, a toto stretnutie bolo naozaj zážitkom. Je to veľmi silná a inteligentná žena s hlbokým pohľadom, v ktorom vidíte odhodlanie, príbehy ľudí, ale aj spravodlivý hnev. Hovorili sme o právach žien v arabskom svete, o islame, ale aj o tom ako zlepšiť informovanosť médií a následne verejnosti o tom, čo sa v Iráne skutočne deje. Žiaľ dnes média veľakrát prinášajú len oficiálne stanoviská iránskej vlády respektíve ich interpretáciu diania v tejto krajine. 

Zdá sa, že iránske ženy sú veľmi silné, väčšinou ich z radov opozície počuť hlasnejšie ako mužov. 

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť aj konkrétny prípad len 28 ročnej blogerky a maliarky Ateny Farghadani. Minulý rok ju odsúdili na niekoľko rokov väzenia pre karikatúru, na ktorej zobrazila politikov ako kozy a opice. Iránske väznice sú pritom plné násilia, ponižovania a častokrát mučenia. Aj iránske ženy, s ktorými sa stretávam v Európskom parlamente, zažili utrpenie na vlastnej koži, alebo prišli o svojich najbližších. Iránsky režim musí reformovať svoje zákony. Je nemysliteľné, aby deväťročné dievčatká mohli byť súdené a trestané ako dospelí, alebo aby boli nútené do sobášov s omnoho staršími mužmi. 

Ste podpredsedníčkou výboru pre práva žien. Ako často sa stretávate so ženami – političkami z tretích krajín?

Pomerne často. Kontaktujú má aktivistky napríklad zo severnej Afriky, čiže z krajín Magrebu, keďže som členkou delegácie pre túto oblasť. Témy rozhovorov a foriem spolupráce sú rôzne. Verím však, že v prípade potláčania základných práv každý náš hlas a podpora zaváži. Je mi veľmi ľúto, že som sa minulý rok nemohla zúčastniť v Berlíne na veľkolepom zhromaždení pri príležitosti Medzinárodného dňa žien. Zišli sa tam stovky žien zo všetkých kontinentov na podporu Maryam Rajavi, ako aj všetkých iránskych žien nielen v exile, ale aj tých, ktoré zostali v krajine a čelia rôznym hrozbám. Iveta Radičová, ktorá na tomto podujatí bola jednou z hlavných rečníčok zdôraznila, že ani ženy na Slovensku nemali v minulom storočí také práva ako zažívajú dnes. Jej stará mama nemala volebné právo, mama žila v totalitnom režime a ona sama bola prvou slovenskou premiérkou, ženou. Ak raz príde v Iráne k zmenám, myslím si, že na tom budú mať obrovskú zásluhu najmä iránske ženy.

Na otázky spravodajského portálu EuropskeNoviny.sk odpovedala europoslankyňa Jana Žitňanská