EuropskeNoviny.sk
Monika Smolková pochádza z Košíc. V Európskom parlamente je svoje prvé volebné obdobie. Venuje sa regionálnej politike, vzdelávaniu a kultúre. Pred príchodom do EP mala skúsenosti z komunálnej politiky v regióne a v národnom parlamente.
Aká bola vaša cesta do Europarlamentu a ako sa cítite ako europoslankyňa?
Na začiatku som možno mala trochu iné očakávania. Moje skúsenosti ich však prekonali. Je to tvorivá práca, samostatnejšia. A nikto vám tu nenadáva, nech ste z akejkoľvek frakcie, či politickej strany. Každý vás považuje za partnera a viete sa tu aj odborne presadiť. Raz som mala možnosť byť spravodajcom jednej nosnej témy, Pravidlá pre nové zručnosti a pracovné miesta. Vyskúšala som si, ako to funguje v praxi, keď som zvolávala okrúhle stoly s rôznymi kolegami, tieňovými spravodajcami, z rôznych politických frakcií. Nikto sa nepozeral na to, kto pozmeňujúci návrh dal. Viac všetkých zaujímalo, či je prínosný, či urobíme kompromis, či zlúčime tri do jedného… Bola to vecná, tvorivá práca, ktorá sa mi určite pozdáva viac ako to hašterenie u nás. Veľmi ma prekvapilo, aká pozitívna politická kultúra tu v Európskom parlamente vládne. Aj ja by som si raz priala, aby možno ďalšie generácie u nás, na Slovensku, zažili tú skutočnú politiku, ktorá tu panuje.
Práca europoslankyne je aj o cestovaní. Brusel – Štrasburg – volebné obvody. Nie je to ťažké – skĺbiť pracovný čas a rodinný život?
Práca europoslanca je naozaj veľmi časovo náročná – cestovať každý týždeň, z východu Slovenska, z Košíc, keď máte jedno spojenie na Prahu a na Viedeň, je veľmi náročné. Niekedy precestujem možno aj celý deň, aby som sa dostala do Bruselu a do Štrasburgu je to ešte komplikovanejšie. Beriem to však tak, že v ten deň je to moja časť pracovnej náplne, pretože do práce sa treba dostať. Náročné je to však aj doma. Veľmi rada chodím medzi ľudí, ale možné je to iba cez víkend, a to zase ide na úkor rodiny a vlastných koníčkov. Napríklad odkedy som v Európskom parlamente, prečítala som tak o polovicu kníh menej ako kedysi… Aspoň raz za mesiac si však jednu novú knihu prečítam. Bažím po poznatkoch.
Kto sa vlastne u vás doma stará o domácnosť, keď ste stále preč? Pomáha zvyšok rodiny?
Môj osobný rodinný život je dosť komplikovaný, pretože sa musím starať o mamku, ktorá má už svoje roky. Navyše žije s mojím mladším bratom, ktorý je invalidný. Práve im dvom sa teda doma venujem najviac. Nie je to jednoduché. Musím si to vedieť zabezpečiť, musela som nájsť vhodný kompromis, tak, aby som skĺbila rodinu a prácu. Zatiaľ sa mi to darí. Všetci mi doma držia palce a dúfam, že to tak bude aj v budúcnosti.
Prejdime z osobnej sféry do tej politickej. Budúci rok tu máme voľby, akú máte predstavu? Chceli by ste opäť kandidovať alebo raz stačilo?
Myslím si, že päť rokov v Európskom parlamente vám dá neuveriteľný rozhľad. Spoznáte detailne túto prácu, spoznáte kolegov. Asi by bola škoda, keby všetci tí, ktorí sú už tak dlho v parlamente opäť nekandidovali, pokiaľ im v tom nebráni zdravotný stav alebo vek, či rodinné záležitosti. Moja ambícia je ešte jedno volebné obdobie. Pretože prvý rok prídete a hľadáte si cestičky. Spoznávate kolegov. Druhý rok vás už začínajú brať, keď zistia, že viete aj niečo povedať, niečo obhájiť a viete sa odborne vyjadriť. Potom ten tretí, štvrtý, piaty rok, to už je naozaj o tej tvorivej práci. Bola by škoda to ďalej nevyužiť. Chcela by som sa opäť venovať regionálnej politike ako takej, a ešte by som si pribrala problematiku agropoľnoshospodárstva, pretože práve naši poľnohospodári sú tí, ktorí nemajú svoje zastúpenie v Európskom parlamente. Tým, že je výborov dvadsať a my sme len trinásti, nikto sa tejto problematike nevenoval.
Čo považujete za najväčší úspech – z toho, čo sa podarilo presadiť? A naopak, čo sa zase nepodarilo a vás to tak trošku mrzí?
Začnem tým neúspechom. Myslím si, že práve to je otázka poľnohospodárstva, dotácie, ktoré sa schvaľovali… možno chýbal silnejší lobing, zjednotenie členských štátov, aj iných, ktorých
sa dotácie dotýkali… Ešte vždy sú priepastné rozdiely napríklad medzi dotáciami Francúzov, Nemcov a Slovákov. Oproti západným štátom dostávame menej, ako by sme mohli. Malo sa to zjednocovať, ale tento krok sa posunul na ďalšie roky. Tak toto považujem za taký troška neúspech. Úspechom by som nazvala regionálnu politiku ako takú. Tu bolo vidieť veľké úsilie, spojenie všetkých síl vlády, ministerstiev, nášho stáleho zastúpenia v Bruseli a nás europoslancov. Napríklad len to, že sme dostali vyššie finančné prostriedky a ešte ich dostaneme na ďalšie sedemročné obdobie, je úspech koordinovanej snahy nás všetkých. Pevne verím, že malý čiastkový úspech príde o mesiac, keď schválime slovenskú výnimku pre čerpanie eurofondov o jeden rok dlhšie.
Budeme držať palce J. Ďakujeme za rozhovor.
