EuropskeNoviny.sk
Ján Figeľ, podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky má bohaté skúsenosti ako eurokomisár. Podelil sa s nami o svoje skúsenosti a názory z pozície európskej i slovenskej stoličky.
Aká bola cesta k pozícii eurokomisára?
Bol som vo dvoch komisiách. Prvá bola Komisia Romana Prodiho, ktorá zvládla rozšírenie Európskej únie o desať krajín. Bolo to historicky najväčšie a svojím spôsobom prelomové rozšírenie. Potom som nastúpil do Komisie José Manuela Barrosa, z ktorej som odchádzal na konci septembra 2009, tesne pred jej zavŕšením, keď pokračovala v podobe druhej Barrosovej Komisie. To ako som sa stal členom Európskej komisie výrazne súvisí s obdobím pred vstupom, pretože som bol od roku 1998 Štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a Hlavný vyjednávač Slovenska pre vstup do Európskej únie. Bolo to jedinečné obdobie, ktoré sa neopakuje; plné mnohých rozhodujúcich krokov na ceste, ktorá nás priviedla k dnešným reáliám. Pre mňa to bolo nadviazanie na obdobie zápasu o túto cestu – štyri roky s politikou, ktorú reprezentoval Vladimír Mečiar a jeho vtedajšia koalícia s Jánom Slotom a Jánom Ľuptákom. To obdobie bolo pre nás ťaživé a zložité. No zároveň bolo dôležité ako test a zápas, ktorý má potvrdiť, že nám záleží na charaktere demokracie, na ústavnosti, na európskosti Slovenska. Znamenalo to, že tú maturitu, ktorý každý sám za seba robil sme zvládli aj my. Nebolo to len preto, že aj iní išli do Únie, ale aj nám na tom osobitne a väčšine záležalo. Totiž v roku 1998 všetci traja naši susedia (Maďarsko, Česko a Poľsko) už boli pozvaní do týchto procesov. V roku 1999 sa stali súčasťou NATO a Slovensko výrazne zaostávalo. Jednoducho, ten vlak by bol odišiel aj bez nás, a preto bolo treba v skrátenom čase zvládnuť to, čo iní postupne zvládali bez nás v tej prvej vlne. To, že sa to podarilo, považujem za prínos a ubezpečenie aj do budúcnosti, že Slovensko tam, kde je schopné konsenzu, odhodlania a nasadenia vlastných síl, určitých administratívnych, inštitucionálnych, ale hlavne spoločenských a politických, je a v budúcnosti aj môže byť úspešné.
Ako vnímate svoje postavenie?
Postavenie eurokomisára vnímam ako dôležitú skúsenosť, nielen osobnú, ale aj spoločnú, pretože Slovensko je dnes súčasťou európskych a euroatlantických štruktúr už desať rokov. Z roka na rok to bude stále viac a viac samozrejmosťou pre mnohých. Ono to samozrejmosťou nebolo, nie je a nebude. Vyžaduje si to poznanie, angažovanosť a samozrejme aj istú skúsenosť s tým ako Slovensko môže svoj aj spoločný záujem presadzovať cez ľudí, cez inštitúcie, cez rozhodnutia, respektíve legislatívu, ktorá je tam prijímaná.
Aký najväčší úspech priniesla vaša práca?
Za najväčší úspech považujem integračný proces v plnom slova zmysle na strane predvstupovej aj po-vstupovej. Na predvstupovej strane je veľmi dôležité si pripomenúť, že práve hnutie, ktoré dnes reprezentujem ako predseda, prišlo s myšlienkou slovenskej hviezdičky na európskej vlajke, alebo slovenskej stoličky pri európskom stole. V roku 1990 bolo veľmi ťažké predstaviť si, že by bola slovenská a česká stolička pri európskom spoločnom okrúhlom stole a ja som na tej stoličke ako prvý zasadol ako komisár v Prodiho kolégiu. Takže sme pri tom boli úplne blízko v konkrétnostiach a zodpovednosti. Pavol Hrušovský doniesol slovenskú vlajku do Štrasburgu, kde 1. mája 2004 bola spolu s Poľskou, Českou, Maďarskou a ďalšími zavesená na stožiar, čo bolo realizované za účasti predsedu parlamentu (vtedy Pat Coxa z Írska) a Lecha Walesu – symbolického nositeľa odkazu revolúcie roku 1989 alebo bývalého prezidenta Poľska (lídra Solidarnosti). My sme pri tom boli osobne ako partner, priateľ a spolupracovník na európskom diele. Po vstupe boli už konkrétne rokovania o tom, ako preniesť slovenské záujmy do spoločného priestoru a ja som presvedčený, že aj čísla, aj mnohé ďalšie súvislosti potvrdzujú, že Slovensko neťahalo za krátky koniec. Napríklad výsledky z rokovaní pretavené do prístupovej zmluvy boli porovnateľné, ba v niektorých oblastiach lepšie ako našich susedov a pripomínam, že sme meškali v procesoch. Predtým sme boli vnímaní ako čierna diera, alebo členská krajina s otáznikom, či to dokáže Slovensko, či bude schopné naplniť všetky kritéria spolu s ostatnými. Som presvedčený, že sme to dokázali a dokonca sme v tých procesoch po vstupe postupovali natoľko dynamicky, že na rozdiel od susedov, Slovensko je dnes v eurozóne. To našich susedov ešte len čaká. Euro je náročnou súčasťou spoločnej politiky, respektíve je predpokladom pre naozaj dobre fungujúci spoločný trh. Ak nie je mena spoločná, tak spoločný trh je stále veľmi fragmentovaný. Dnes, Slovensko, ktoré je v jadre európskej integrácie kvôli tomu, že je nielen v únii, ale aj v Schengene a eurozóne, môže ovplyvňovať dianie oveľa viac než naši vyšehradskí susedia. Môže im odovzdávať isté skúsenosti, ba dokonca prenášať niektoré prirodzené spoločné záujmy do jadra európskej integrácie.
Ako hodnotíte Slovensko v rámci EÚ?
Do istej miery je na Slovensku evidentná „proeurópskosť“ a na druhej strane istá odovzdanosť alebo pasivita pri rozhodovacích procesoch. Tá „proeurópskosť“ sa napríklad prejavila v opakovaných prieskumoch, pohľadoch, postojoch voči Európskej únii v pozitívnom slova zmysle, že väčšina ľudí buď dôveruje alebo podporuje európske integračné procesy. Pripomeniem, že jediné doteraz platné referendum bolo o vstupe do Európskej únie. Na druhej strane, najslabšia účasť v dvoch posledných európskych voľbách bola žiaľ na Slovensku a to nie je dobrá vizitka, pretože demokracia a pasivita, alebo tvrdšie povedané demokracia a ľahostajnosť, sú dlhodobo nezlučiteľné.
