Viac ako 14 miliónov občanov EÚ žije v inom členskom štáte. Tu sú podrobné pravidlá

ľudia
PHOTO: Ilustračné Flickr.

Viac ako 14 miliónov občanov EÚ žije v inom členskom štáte a voľný pohyb – čiže schopnosť žiť, pracovať a študovať kdekoľvek v Únii – je právo EÚ, ktoré si Európania cenia najviac. Najčastejšou motiváciou občanov EÚ využiť právo voľného pohybu sú pracovné dôvody, a za nimi nasledujú rodinné dôvody. Zo všetkých občanov EÚ, ktorí v roku 2012 žili v inej krajine EÚ (tzv. mobilní občania EÚ), boli v produktívnom veku (od 15 do 64 rokov) viac ako tri štvrtiny (78 %), zatiaľ čo medzi štátnymi príslušníkmi danej krajiny bolo približne 66 % občanov v produktívnom veku. V priemere platilo, že miera zamestnanosti bola vyššia u mobilných občanov EÚ (67,7 %) ako u štátnych príslušníkov (64,6 %).

Mobilní občania EÚ, ktorí nie sú zamestnaní (najmä študenti, dôchodcovia, uchádzači o zamestnanie a ekonomicky neaktívni rodinní príslušníci), predstavujú len veľmi malý podiel celkového počtu mobilných občanov EÚ. Okrem toho 64 % z nich niekedy v minulosti pracovalo vo svojej súčasnej krajine pobytu. 79 % z nich žije v domácnosti aspoň s jedným členom rodiny, ktorý je zamestnaný. Celková miera neaktivity medzi občanmi mobilnými v rámci EÚ klesla v období rokov 2005 a 2012 z 34,1 % na 30,7 %.

Voľný pohyb občanov, ktorý je zakotvený v zmluvách EÚ, je neoddeliteľnou súčasťou jednotného trhu a ústredným prvkom jeho úspešnosti: stimuluje hospodársky rast, pretože umožňuje ľuďom cestovať a chodiť nakupovať do zahraničia. Z voľného pohybu pracovníkov majú prospech nielen pracovníci, ktorí ho využívajú, ale aj ekonomiky členských štátov, pretože umožňuje účinne zosúladiť zručnosti s voľnými pracovnými miestami na pracovnom trhu EÚ. Napriek hospodárskej kríze dnes zostávajú v EÚ asi 2 milióny neobsadených pracovných miest.

V oznámení o voľnom pohybe, ktoré Európska komisia prijala 25. novembra, sa zdôrazňuje spoločná zodpovednosť členských štátov a inštitúcií EÚ podporovať práva občanov EÚ žiť a pracovať v inej krajine EÚ a vymedzujú sa konkrétne opatrenia, ako pomôcť členským štátom vyvíjať príslušné úsilie a zároveň zužitkovať výhody, ktoré tieto práva prinášajú. V tomto politickom dokumente sa objasňujú práva občanov EÚ na voľný pohyb a prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia a analyzujú sa v ňom obavy vznesené niektorými členskými štátmi v súvislosti s výzvou, ktorú mobilita predstavuje pre miestne orgány.

1. Právny rámec pre voľný pohyb

Čo je voľný pohyb pracovníkov?

Pracovníci EÚ využívajú slobodu pracovať v inom členskom štáte od 60. rokov. Toto právo bolo zakotvené v zmluvách EÚ už pri spustení európskeho projektu v roku 1957. Ide o právo, ktoré je v súčasnosti stanovené v článku 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Patrí sem aj právo nebyť diskriminovaný na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odmenu za prácu a iné pracovné podmienky.

V nariadení (EÚ) č. 492/2011 sa podrobne opisuje právo pracovníkov na voľný pohyb a vymedzujú sa v ňom osobitné oblasti, v ktorých sa zakazuje diskriminácia na základe štátnej príslušnosti, a to najmä pokiaľ ide o: prístup k zamestnaniu, pracovné podmienky, sociálne a daňové výhody, prístup k odbornej príprave, členstvo v odboroch, bývanie a prístup k vzdelávaniu pre deti.

Hlavnými cieľmi návrhu smernice na uľahčenie voľného pohybu pracovníkov, ktorý Komisia predložila koncom apríla 2013 a ktorý by mal byť v najbližších týždňoch formálne prijatý Radou ministrov EÚ a Európskym parlamentom, je boj proti diskriminácii pracovníkov z iných členských štátov a zvyšovanie povedomia o práve občanov EÚ pracovať v iných krajinách EÚ.

Mobilita pracovnej sily v EÚ prináša výhody nielen príslušným pracovníkom, ale aj hospodárstvam členských štátov. Je prínosná pre hostiteľské krajiny, pretože podnikom umožňuje obsadiť voľné pracovné miesta, ktoré by inak nezaplnili, a tak vyrábať tovar, ktorý by inak nemohli vyrábať, a poskytovať služby, ktoré by inak nemohli poskytovať. Je zároveň prospešná pre krajiny pôvodu týchto občanov, pretože pracovníkom, ktorí by si inak len ťažšie boli schopní nájsť zamestnanie, umožňuje nájsť si prácu, finančne zabezpečiť rodiny vo svojej domovine a nadobudnúť zručnosti a skúsenosti, ktoré by inak nezískali. Keď sa mobilní pracovníci následne vrátia do svojej krajiny pôvodu, sú im tieto skúsenosti na osoh.

Čo je voľný pohyb občanov?

Pred 20 rokmi bolo právo na voľný pohyb uznané prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy ako právo všetkých občanov EÚ bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú ekonomicky aktívni, a to ako jedna zo základných slobôd priznaných právnymi predpismi EÚ (článok 21 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Je súčasťou samotnej podstaty občianstva Únie.

Osobitné pravidlá a podmienky vzťahujúce sa na voľný pohyb a pobyt sú stanovené v smernici schválenej členskými štátmi v roku 2004.

Sloboda pohybu je právom občianstva EÚ, ktoré si občania vážia najviac: podľa 56 % európskych občanov je voľný pohyb najväčším úspechom Európskej únie. Čoraz viac Európanov využíva toto právo a žije v inom členskom štáte EÚ: koncom roka 2012 žilo na jeden alebo viac rokov v inom ako vo vlastnom členskom štáte 14,1 milióna občanov. Podľa prieskumov Eurobarometra sa viac ako dve tretiny Európanov nazdáva, že voľný pohyb osôb v rámci EÚ má pre ich krajinu hospodársky prínos (67 %).

Kto má právo na voľný pohyb?

Prvé tri mesiace: Každý občan EÚ má právo na pobyt na území inej krajiny EÚ počas obdobia, ktoré nepresiahne tri mesiace, bez akýchkoľvek podmienok a formalít.

Po uplynutí prvých troch mesiacov: Právo občanov EÚ na pobyt v inej krajine EÚ na obdobie dlhšie ako tri mesiace podlieha určitým podmienkam v závislosti od ich statusu v hostiteľskej krajine EÚ:

Pracovníci a samostatne zárobkovo činné osoby a ich priami rodinní príslušníci majú právo na pobyt bez akýchkoľvek podmienok.

Uchádzači o zamestnanie majú právo na pobyt bez akýchkoľvek podmienok na obdobie šiestich mesiacov a dokonca aj dlhšie, ak v hostiteľskej krajine EÚ pokračujú v hľadaní zamestnania a majú skutočnú šancu prácu získať. Ak sa uchádzači o zamestnanie vo svojom domovskom členskom štáte predtým zaradili do evidencie ako nezamestnané osoby, môžu potom počas obdobia minimálne troch mesiacov poberať dávky v nezamestnanosti od svojho členského štátu, zatiaľ čo si v inom členskom štáte hľadajú zamestnanie.

Študenti a iné osoby, ktoré nie sú ekonomicky aktívne (napr. nezamestnaní, dôchodcovia atď.), majú právo na pobyt dlhší ako tri mesiace vtedy, ak majú pre seba a svoju rodinu dostatočné finančné prostriedky, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci v hostiteľskej krajine EÚ, a takisto musia mať zdravotné poistenie.

Viac..  Krajiny EÚ prisľúbili 7,7 miliardy eur na humanitárne účely

Po uplynutí piatich rokov: Po piatich rokoch nepretržitého riadneho pobytu získajú občania EÚ a ich rodinní príslušníci právo na trvalý pobyt v danej hostiteľskej krajine EÚ. Po nadobudnutí tohto práva sa naň už nevzťahujú podmienky uplatniteľné v predchádzajúcich piatich rokoch.

2. Sociálna pomoc a dávky

Kto má nárok na sociálnu pomoc?

Sociálna pomoc je dávka „životného minima“ a väčšinou zahŕňa dávky vyplácané na pokrytie minimálnych výdavkov na živobytie alebo pomoc vyplácanú vtedy, keď sa človek dostane do zvláštnej životnej situácie.

S občanmi EÚ, ktorí majú legálny pobyt v inej krajine EÚ, sa musí zaobchádzať rovnako, ako so štátnymi príslušníkmi tejto krajiny. Vďaka zásade rovnakého zaobchádzania majú preto vo všeobecnosti nárok nadávky, ako aj na sociálne a daňové výhody vrátane sociálnej pomoci, ktoré hostiteľská krajina EÚ priznáva vlastným štátnym príslušníkom.

Právne predpisy EÚ však stanovujú ochranné opatrenia, pokiaľ ide o prístup k sociálnej pomoci pre ekonomicky neaktívnych mobilných občanov EÚ, aby sa zabránilo neprimeranému finančnému zaťaženiu hostiteľských členských štátov.

Prvé tri mesiace: Hostiteľská krajina EÚ nie je právnymi predpismi EÚ viazaná k tomu, aby poskytovala sociálnu pomoc ekonomicky neaktívnym občanom EÚ počas prvých troch mesiacov ich pobytu.

Obdobie od troch mesiacov do piatich rokov: Pokiaľ ide o občanov EÚ, ktorí nie sú ekonomicky aktívni, v praxi je nepravdepodobné, že budú mať nárok na dávky sociálnej pomoci, keďže na získanie práva na pobyt museli preukázať pred vnútroštátnymi orgánmi, že majú dostatočné finančné prostriedky (ako sa uvádza predtým).

Ak požiadajú o dávky sociálnej pomoci, napr. preto, lebo sa im následne zhoršila finančná situácia, ich požiadavka musí byť posúdená v zmysle ich práva na rovnaké zaobchádzanie. Právne predpisy EÚ však opäť stanovujú isté ochranné opatrenia:

Po prvé, v špecifických prípadoch môže žiadosť o sociálnu pomoc vzbudiť odôvodnené obavy vnútroštátnych orgánov, že predmetná osoba sa stala neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci.

Okrem toho môže členský štát priznať podporu v rámci systému sociálnej pomoci alebo osobitnú nepríspevkovú dávku (t. j. dávky, ktoré obsahujú prvky sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci zároveň a sú upravené nariadením č. 883/2004) za podmienky, že občan spĺňa požiadavky na získanie práva na riadny pobyt na obdobie dlhšie ako tri mesiace. Členský štát však nemôže zamietnuť priznanie uvedených dávok ekonomicky neaktívnym občanom EÚ automaticky, ani nie je možné ich automaticky pokladať za takých, ktorí nemajú dostatočné finančné prostriedky, v dôsledku čoho by nemali právo na pobyt.

Vnútroštátne orgány majú posúdiť individuálnu situáciu občana a vziať pritom do úvahy celú sériu faktorov (sumu, trvanie, dočasný charakter ťažkostí, celkový rozsah zaťaženia štátneho systému pomoci).

Ak orgány dospejú na základe uvedeného individuálneho posúdenia k záveru, že dotknuté osoby predstavujú neprimerané zaťaženie, môžu zrušiť ich právo na pobyt.

Po uplynutí piatich rokov: Občania EÚ, ktorí získali právo na trvalý pobyt, majú nárok na sociálnu pomoc za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci hostiteľskej krajiny EÚ. V zmysle právnych predpisov EÚ sa nepovoľujú žiadne výnimky.

Kto má nárok na dávky sociálneho zabezpečenia?

Typické dávky sociálneho zabezpečenia zahŕňajú starobný dôchodok, vdovský dôchodok, dávky pre osoby so zdravotným postihnutím, nemocenské dávky, príspevky pri narodení dieťaťa, dávky v nezamestnanosti, rodinné dávky alebo zdravotnú starostlivosť.

Členské štáty si stanovujú vlastné pravidlá sociálneho zabezpečenia s prihliadnutím na vnútroštátne špecifiká. EÚ koordinuje tieto pravidlá len v rozsahu potrebnom na zabezpečenie toho, aby občania EÚ sťahujúci sa do iného štátu v rámci EÚ neprišli o svoje práva v oblasti sociálneho zabezpečenia.

To znamená, že právne predpisy hostiteľskej krajiny určujú, ktoré dávky sa poskytujú, za akých podmienok (ako napríklad zohľadnenie obdobia, počas ktorého osoba pracovala), na aké obdobie a v akej výške. Preto sa nárok na dávky v rôznych krajinách EÚ líši.

Nariadením 883/2004/ES je zabezpečené iba to, že mobilní občania EÚ zostávajú pod ochranou systému sociálneho zabezpečenia po prekročení hraníc svojho štátu, a to najmä tým, že určuje, ktorý z príslušných členských štátov je zodpovedný za predmetné sociálne zabezpečenie.

Pracovníci — zamestnaní alebo samostatne zárobkovo činné osoby — a na nich závislé osoby sú kryté systémom sociálneho zabezpečenia hostiteľskej krajiny za rovnakých podmienok ako jej vlastní štátni príslušníci, pretože prostredníctvom svojich odvodov a daní prispievajú, ako všetci ostatní pracovníci danej krajiny, do verejných financií, z ktorých sa dávky sociálneho zabezpečenia vyplácajú.

Na mobilných občanov EÚ, ktorí v hostiteľskom členskom štáte nepracujú, sa pravidlo štátu zamestnania nemôže uplatniť, keďže v podstate neexistuje krajina, v ktorej títo ľudia pracujú. Podľa právnych predpisov EÚ o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa členský štát pobytu stáva v tomto prípade zodpovedným za poskytovanie sociálneho zabezpečenia iba vtedy, ak prísny test obvyklého pobytu potvrdí, že títo občania majú skutočnú a reálnu väzbu na predmetný členský štát. Prísne kritériá tohto testu zabezpečujú, že občania, ktorí nepracujú, môžu mať prístup k sociálnemu zabezpečeniu v inom členskom štáte iba vtedy, keď skutočne a reálne sústredili svoj záujem na uvedený iný štát (napríklad v ňom žije ich rodina).

3. Vplyv mobilných občanov EÚ na vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia

Podľa údajov oznámených členskými štátmi, ako aj štúdie, ktorú v októbri 2013 uverejnila Európska komisia, vo väčšine krajín EÚ nevyužívajú občania EÚ z iných členských štátov výhody záchrannej sociálnej siete o nič viac ako štátni príslušníci hostiteľskej krajiny. Mobilní občania EÚ poberajú s väčšou pravdepodobnosťou vo väčšine krajín, ktoré sú zahrnuté do štúdie, príspevky na bývanie a rodinné dávky.

O red

Odporúčame pozrieť

Lagardová: Hospodársky rast v eurozóne by sa mal v priebehu roka 2024 zrýchliť

Hospodársky rast v eurozóne by sa mal v priebehu roka 2024 zrýchliť najmä v dôsledku …

Consent choices