EuropskeNoviny.sk
Jej politici zvykli svoje sľuby platiť monetizáciou, teda tlačením peňazí. To viedlo v 80. rokoch až k hyperinflácii. Začiatkom 90.rokov vymyslela vláda zázračný liek – naviazala argentínske peso na dolár. No márne ekonomickí lekári varovali, že s antibiotikami sa nemôže požívať alkohol. Vlády naďalej veselo míňali viac, ako si ekonomika mohla dovoliť, len to pre zmenu platili zahraničným dlhom (tlačiť peniaze nemohli). Keďže v nezávislosť argentínskych súdov investori moc dôvery nemali, dlhopisy sa vydávali pod americkým právom.
Požičiavali a požičiavali, až nakoniec na prelome tisícročí nemali ako vrátiť. Argentína v roku 2001 skrachovala. Sem tam sa niečo také stane a po mnohoročných rokovaniach 93% investorov spravilo s Argentínou podľa hesla „lepší vrabec v hrsti“ dohodu a vymenilo staré dlhopisy za nové, ale s hodnotou o 70 % nižšou. Risk je zisk, alebo aj nie.
Lenže staré dlhopisy neobsahovali jednu drobnosť. Tá sa volá Collective Action Clause a znamená, že ak sa dohodne určité percento držiteľov dlhopisov, túto dohodu musia prijať všetci, či sa im to páči, alebo nie. Tá bola napríklad použitá pri gréckom bankrote v roku 2012. V tomto prípade sa však zvyšku investorov dohoda netýkala a pustili sa s Argentínou do právneho súboja. Minulý týždeň ho pred americkým súdom vyhrali. Argentína im musí zaplatiť zhruba 1,5 miliardy dolárov, ktoré im dlží. Tak sa nestalo a krajina sa ocitla v technickom defaulte (teda peniaze má, ale neplatí).
Jeden a pol miliardy nie je málo, ale dajú sa teoreticky zvládnuť. Problém však je, že by to znamenalo aktiváciu klauzuly Rights Upon Future Offers (RUFO). Tá hovorí zhruba o tom, že všetci investori majú právo na to isté. Teda tých 93% investorov by mohlo začať žiadať rovnaké podmienky. A to už by boli iné miliardy (konkrétne cez 20). Preto Argentína teraz hľadá kľučky (napríklad využitím tretej strany na sprostredkovanie), ako splniť rozsudok a zároveň totálne nezbankrotovať.
Komentár pripravil Martin Vlachynský, INESS.
