Priznanie popáleného ruského tankistu: Vedel som, kam idem!

ukrajina
PHOTO: Ilustračné Flickr.

DEBAĽCEVE – Ruský list Novaja Gazeta zverejnil rozhovor s ruským tankistom, ktorý skončil s vážnymi popáleninami. Priblížil realitu na bojisku, chaos povstaleckých milícií i ruský pohľad na vojnu o Donbas.

Dvadsaťročný Dorži Batomunkujev pochádza z mestečka Mogojtuj, ktoré leží v stepi za Bajkalom na hraniciach Mongolska a Číny. Novinárka Jelena Kosťučenková z opozičného listu Novaja Gazeta navštívila mladíka v doneckej nemocnici, kde ležal s vážnymi popáleninami.

Debaľcevský kotol

V júni 2014 podpísal trojročnú zmluvu s armádou, odišiel so svojou tankovou jednotkou na cvičenie na západe Ruska a vo februári tohto roka dorazil do Donbasu. Zranili ho v obci Logvinovo, ktoré leží v hrdle takzvaného debaľcevského kotla, v ktorom obkľúčili Ukrajincov separatisti a ruskí vojaci.

Niektorí vojaci netušili, že boli obkľúčení. Keď to zistili, rozhodli sa hrdlo preraziť. Na obranu Logvinova povolali ruský tankový prápor, ktorý sa už niekoľko dní nachádzal na východe Ukrajiny. V jednom z nich sedel Batomunkujev, píše euromaidanpress.com.

Trpké spomienky

“Stalo sa to 19. februára za súmraku. Môj nový rok odštartoval zle. Včera mi zaviazali tvár, ale operovať ma tu nebudú, cestu by som znášal horšie,” popisuje Dorži s nádejou, že ho čo najskôr prevezú do Ruska.

Mladému vojakovi sa podarilo zasiahnuť jeden ukrajinský tank, ktorý explodoval. Vystrelil ešte raz, ale pancier ďalšieho tanku zásah vydržal. Stroj sa otočil a zmizol medzi stromami. Vo chvíli, keď sa Doržiho tank presúval na ďalšiu pozíciu, dostal zásah.

“Bolo to ohlušujúce. Otvoril som oči a uvidel som oheň. Začul som šušťanie, ako v nábojoch explodoval strelný prach. Chcel som otvoriť poklop, ale nešlo to. Jediné, na čo som myslel, bola smrť. Hovoril som si: To je všetko? Dvadsať rokov som žil a zrazu koniec? Potom sa mi rozsvietilo v hlave. Pohol som sa, čo znamenalo, že som nažive. A keď som nažive, musím sa dostať von,” spomína Dorži.

Vyváľal sa v snehu

Podarilo sa mu vyliezť z tanku, spadol a začal sa váľať po zemi, aby uhasil plamene. Uvidel trochu snehu a vyváľal sa v ňom. Cítil, že mu horí celá tvár a tankistická kukla.

Zachránil ho vojak, ktorý si na neho ľahol a plamene udusil. Potom mu podal lieky proti bolesti, naložili ho do transportéra a odviezli do neďalekej Horlivky. Na druhý deň sa prebudil v doneckej nemocnici.

Prefarbené tanky

Dorži odišiel bojovať dobrovoľne. V novembri 2013 nastúpil na povinnú vojenskú službu, počas ktorej sa rozhodol, že sa stane vojakom z povolania. Darilo sa mu na strelnici a prijali ho.

Povinná vojenská služba mu mala skončiť v novembri 2014 a následne sa mal z neho stať profesionálny vojak. V lete ho preradili do práporu v Ulan Ude, ktorý v októbri odišiel do Rostova na Done.

“Vraveli nám, že ideme na manévre, ale my sme vedeli, kam presne ideme. Všetci to vedeli. Psychicky i morálne som bol pripravený, že mierime na Ukrajinu. Tanky sme prefarbili ešte v Ulan Ude na stanici. Zamaľovali sme čísla, niektorí mali na tanku odznak jednotky, ktorý sme takisto zamaľovali. Dali sme si dole nášivky a identifikačné známky, vysvetlil Dorži.

Najvyšší stav pohotovosti

Jednotka vyrazila vlakom smerom na západ. Cesta trvala dlhých desať dní. Čím bližšie boli k miestu, tým viac ľudí ich vítalo. Mávali im a žehnali.

Na cvičisku v Rostovskej oblasti pobudol tri mesiace. “8. februára prišiel rozkaz. Kapitán vyšiel von a povedal: Tak chlapci, ideme. Najvyššia bojová pohotovosť.”Dorži natankoval, schmatol vojenský batoh, samopal, nasadol to tanku a vyrazil.

Viac..  Polícia riešila počas koronakrízy viac ako 3000 priestupkov. Išlo hlavne o nosenie rúšok

Vojaci odovzdali mobilné telefóny a osobné doklady. Prišli k hranici a zastavili v lese. Dorži nasadol do tanku za svetla. Keď z neho vyliezol, bola už noc. Potom prišiel signál. Nikto nikomu nič nevysvetľoval. Začal sa presun, vojaci všetko pochopili aj bez slov.

Podľa neho mohol každý vojak odmietnuť cestu na západ. Nikto ich nenútil. Niektorí odmietli už v Ulan Ude, keď im došlo, že by sa im mohlo niečo stať. Jeden dôstojník odmietol, spomína.

Nikto vojská neprizná

V noci pricestovali do Donecka. Dorži vyliezol z poklopu, aby sa pozrel na mesto. Páčilo sa mu. Prápor dostal teplé jedlo, ubytoval sa v internáte miestnej univerzity. Pred spaním počúvali vojaci ruské rádio, ktoré vysielalo debatu, či sú alebo nie sú na Ukrajine ruskí vojaci.

“Všetci hovorili: nie, nie, nie. A celá naša rota: no to určite. Na verejnosti to ale nikto neprizná. Naša vláda chápe, že Ukrajine treba pomôcť, ale keby vojsko poslala oficiálne, Európa a NATO by zasiahli. A NATO sa už do toho aj tak zapojilo, posiela zbrane,” zveril sa Dorži reportérke.

Doržiho prápor sa skladal z troch častí. Každá rota mala k dispozícii desať tankov, tri transportéry a päť nákladných automobilov Ural s muníciou. Celý prápor mal približne 300 mužov.

V Debaľceve bojovali i jeho velitelia. “Sú to správni chlapi. Nie sú to zbabelci, žiadny z nich sa nezľakol. Boli sme na tom rovnako. Je jedno, či ste plukovník alebo vojak. Bojovali sme bok po boku, spomína na svojho veliteľa, ktorý leží s vážnymi popáleninami v rostovskej nemocnici.

Vláda chaosu

S milíciou Doneckej ľudovej republiky sa vojaci podľa Doržiho nijako nekoordinovali.“Sú divní. Strieľajú a strieľajú, potom prestanú. Bojujú, ako keby chodili do práce. Žiadna organizácia, nikto im nevelí, skrátka chaos,” popisuje realitu na bojisku.

“Pristúpia na nejakú líniu, ale keď treba postupovať a nepriateľa zničiť, odmietnu pokračovať. Hovoria, že je to nebezpečné. Nemožno im nič prikázať,” vysvetľuje.

Nech ho súdi Boh…

Dorži mal k dispozícii dobrý tank so zameriavačom pre nočné videnie i riadenie rakety.“S tým len ťažko môžete minúť cieľ. Zasiahli sme každý vojenský kryt a zákop. Bol to dobrý tank, škoda, že zhorel.

Mladý vojak nie je pyšný na to, že zabíjal ľudí. Ukľudňovalo ho ale to, že to bolo v záujme mieru, obyčajných ľudí – detí, starých ľudí či poľnohospodárov.

“Vieš, že v tom druhom tanku je človek ako ty. Z mäsa a kostí. Na druhej strane vieš, že je to nepriateľ, ktorý zabíja nevinných ľudí. Civilistov. Deti. Nech ho súdi Boh,” dodal.

V piatok Doržiho podľa autorky rozhovoru Jeleny Kosťučenkovej previezli spoločne s ďalšími vojakmi do Rostova na Done. Doržiho matka kontaktovala velenie jednotky, kde jej potvrdili, že jej syn skutočne figuruje na zozname vojakov poslaných na Ukrajinu.

Ministerstvo obrany by malo uhradiť náklady na jeho liečbu. Povedali, že sa ho nechcú zrieknuť,” uviedla Doržiho matka.

Jeden veľký sen

Pre mladého vojaka vojna skončila. Slúžil som dobre, bojoval som za Doneckú ľudovú republiku. Teraz sa musím sústrediť na štúdium a prácu. Moje telo sa uzdravuje, bojuje o prežitie.

Dorži má jeden veľký sen – pozrieť sa na veľkú akciu Sensession v Petrohrade, kde vystupujú najlepší dídžeji a kde musí každý prísť v bielom.

Viac informácií sa dozviete na spravodajskom portáli www.noviny.sk.

O ram

Avatar

Odporúčame pozrieť

mimoriadna2

Navaľného otravu novičokom potvrdili ďalšie laboratóriá! Nemecko trvá na vysvetlení

V pondelok nemecká vláda oznámila, že špecializované laboratóriá vo Francúzsku a Švédsku potvrdili, že ruského …