vlachynsky
Martin Vlachynský. PHOTO: INESS

Martin Vlachynský: Choroba Eurozóny nie je o Grécku

vlachynsky
Martin Vlachynský. PHOTO: INESS

Ťažko by ste od posledného decembra hľadali v Európe dominantnejšiu tému, ako dlhovú a rozpočtovú situáciu v Grécku.

Časť verejnosti vníma manévre novej vlády ako ďalší pokus „lenivých“ Grékov predĺžiť si siestu na úkor pracovitých Nemcov, Holanďanov, či pracovitých a ešte aj chudobných Slovákov. Druhá časť zase s vládnou stranou SYRIZA sympatizuje. Vnímajú ich ako realistov, ktorí odmietajú nanútené dlhy a diktát Trojky a chcú zvrátiť „neoliberálne“ reformy, ožobračujúce ľudí.

Vo všeobecnom virvare okolo (ne)vztýčeného prostredníka ministra Varoufakisa, či donekonečna meneného balíčka reforiem úplne zaniká ekonomická pointa problémov – je ním fungovanie Eurozóny.

V Európe boli krajiny s pevnejšou fiškálnou disciplínou a naopak krajiny s takpovediac voľnejším prístupom ku zdraviu verejných financií. Neboli vždy na jednej strane Nemecko a na druhej strane Grécko, no v 80. a prvej polovici 90. rokov sa vec mala tak, že kým si nemecké či holandské vlády štandardne požičiavali na trhu za 3-5% úrok, grécka, španielska, talianska alebo portugalská vláda neraz museli ponúknuť dvojciferný úrok, aby investori nakúpili ich dlhopisy.

Politici členských krajín tak mohli vyskakovať len potiaľ, pokiaľ trh dovolil. Keď začal úrok letieť vysoko do dvojciferných hodnôt, muselo sa škrtať a reformovať, aby investorov presvedčili, že im ich peniaze dokážu v budúcnosti vrátiť.

Na konci 90. rokov sa však udial nefalšovaný zázrak. Úrokový spread (tj. rozdiel medzi úrokmi) medzi Nemeckom a krajinami PIGS (vtedy ešte bez Írska) prudko poklesol. Talianski či grécki politici si zrazu na svoje sľuby mohli požičiavať za prakticky taký istý úrok, ako nemeckí. Pritom to boli stále tie isté krajiny, tá istá ekonomika a tie isté politické kultúry. Nič sa nezmenilo – až na jednu vec. Vznikala eurozóna.

Hoci členské štáty, najmä však Nemecko, dostali od ideových a politických otcov Eurozóny prisľúbené, že Euro nebude (ba priam nesmie!) byť využívané na krížové financovanie členských štátov, trhy si mysleli opak. Euro vzniklo ako politický projekt a investori neverili, že európski politici dovolia, aby niektorý člen zo systému vypadol. Na pred tým rizikové štáty PIGS zrazu začali pozerať ako na prakticky bezrizikové Nemecko. Lokálnym politikom sa pred očami otvorilo bájne Eldorádo. Nič nemuseli reformovať, škrtiť, znižovať a napriek tomu si zrazu požičiavali za 3-5%. Zároveň sa do týchto krajín začali valiť desiatky miliárd kapitálu, ktorý sa snažil využiť rastový potenciál.

Viac..  Europoslanec Eugen Jurzyca: Banky čaká zmena, budú zavádzať okamžité platby

Patrične to využili. Niekde priamo cez rozpočet. Napríklad Grécko dosiahlo v roku 2005 hospodársky rast 4% a pritom vyrobilo neuveriteľný deficit okolo 7% HDP. V Španielsku a Írsku príliv lacných eur zase spôsobil obrovskú realitnú bublinu, väčšiu než zažili USA.

V ekonómii sa takejto situácii hovorí tragédia spoločnej pastviny. Keď je niečo spoločné, bez konkrétneho vlastníka – napríklad pastvina, každý pastier sa z nej snaží vyťažiť čo najviac, pred tým, ako to spraví niekto iný, bez ohľadu na dopad takéhoto správania. V eurozóne je tou pastvinou Euro. Racionálnou stratégiou pre politikov je z eura vytrieskať čo najviac  a hodiť náklady na iných. Neexistuje totiž skutočný mechanizmus, ktorý by tomu zabránil. Tých formálnych sa poschvaľoval už celý rad, ale žiaden nikdy reálne nefungoval.

Bez mechanizmu, ktorý donúti k zodpovednosti nielen maličkých Grékov, ale aj gigantov ako Francúzsko či Taliansko, je eurozóna odsúdená na problémy. Je však veľkou otázkou, či taký mechanizmus nie je niečo tak imaginárne, ako kameň mudrcov.

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Martin Vlachynský, INESS.

O red

Odporúčame pozrieť

ECB rozhodne o ďalšom smerovaní menovej politiky v eurozóne

Európska centrálna banka (ECB) rozhodne o ďalšom smerovaní menovej politiky v eurozóne. Zasadnutie sa uskutoční …

Consent choices