EuropskeNoviny.sk
Je množstvo vecí, ktoré v živote berieme ako dané, pretože sme ich nikdy nepoznali inak. Iste budete súhlasiť, že medzi ne patrí očakávanie, že ak naše peniaze zanesieme do banky, banka nám z nášho vkladu vyplatí úrok za to, že má naše peniaze k dispozícii a môže ich používať na operácie, ktoré aj jej zabezpečia určitý výnos. Zarobí banka a zarobíme aj my. Na začiatku roka jej dáme 100 a na konci roka zinkasujeme povedzme 103 alebo ako v minulosti dokonca 120 či 130. Viete si ale predstaviť, že by to mohlo byť aj naopak? Že ako naopak? No jednoducho tak, že by sa situácia obrátila. A za to, že máte peniaze uložené v banke, by vám neplatila banka, ale naopak, ona by si z vašich peňazí strhávala určitý obnos. Inými slovami, vy by ste banke platili za to, že máte u nej peniaze na účte. Na začiatku roka by ste do banky dali 100 a na konci roka by si banka strhla 5 a vám by zostalo len 95. Zdá sa Vám to absurdné? Nebojte sa, nie ste sami. Aj mnohí ekonómovia považovali negatívne úrokové sadzby za nemožné. Napriek tomu je dnes ich existencia nepopierateľnou skutočnosťou.
Príklady záporných úrokov sa dajú nájsť v minulosti v rôznych krajinách sveta. Išlo však skôr o geograficky či časovo izolované prípady. Dnes ale žijeme vo svete, kedy začína byť mnoho vecí akoby naruby. A jednou z nich je fakt, že záporné úroky sa z úchylky stávajú normou, nateraz ešte najmä vo vnútri finančného systému. V júni 2014 urobila Európska centrálna banka závažné rozhodnutie a znížila jej základnú sadzbu na vklady na -0,1%. V septembri 2014 „zvýšila“ túto sadzbu na -0,2%. A sadzby pod nulou sú v Európe realitou nielen v eurozóne, ale aj v ďalších európskych krajinách. Vo Švajčiarsku je táto sadzba dokonca -0,25%. Negatívne sadzby majú aj centrálne banky v Dánsku aj vo Švédsku. Britská centrálna banka sa možnosťou zavedenia záporných sadzieb taktiež zaoberala, ale rozhodla sa k tomuto opatreniu neprikročiť. Zatiaľ. Zavádzanie negatívnych úrokových sadzieb je totiž opatrením, ktoré je nielen nezvyklé, ale zároveň aj veľmi kontroverzné. Prečo sa teda centrálne banky k nemu uchýlili? A najmä, prečo, preboha, niekto, najmä komerčné banky, u nich za takýchto nepriaznivých podmienok aj naďalej drží peniaze, keď to znamená, že tieto peniaze nezarábajú, ale naopak scvrkávajú sa?
Dôvodov je hneď niekoľko. ECB vo vyhlásení z júna 2014, ktorým zdôvodňovala svoj neortodoxný krok, uviedla ako svoj hlavný motív jej snahu o cenovú stabilitu, konkrétne „boj“ proti poklesu cenovej hladiny, teda proti deflácii. V prípade Švajčiarska, resp. iných menších európskych krajín, môže byť hlavným motívom snaha zasahovať proti silnému kurzu ich mien, pričom mínusové sadzby majú „vyhnať“ zahraničných vkladateľov, čo by malo prispieť k oslabeniu kurzu ich mien. Toto opatrenie je zároveň považované aj za prorastové, pretože má komerčné banky pomknúť k tomu, aby peniaze prestali „sušiť“ u seba a hľadali výnosy ich investovaním v reálnej ekonomike. Je však veľmi otázne, či sa tieto ciele skutočne podarí dosiahnuť. Isté je len to, že používanie takto neortodoxných opatrení prispelo k deformácii finančného trhu, keď aj dlhopisy mnohých štátov, už aj vrátane Slovenska, sa predávajú so záporným úrokom.
Prečo ich však investori kupujú a akceptujú straty z takýchto finančných transakcií? Odpoveď má dve časti: čiastočne musia, najmä inštitucionálni investori, kvôli regulácii a čiastočne chcú kvôli pocitu relatívneho bezpečia takto uložených peňazí v porovnaní s inými alternatívami, ktoré by pre nich mohli znamenať potenciálne ešte vyššie straty. Ak však úroky budú zotrvávať pod nulou príliš dlho, vzrastie nielen obľuba kufríkov medzi firmami a matracov medzi obyvateľstvom, ale aj banky môžu vo veľkom začať uprednostňovať hotovosť.
Každý tak musí vidieť, že táto situácia nie je normálna. Úroky pod nulou môžu spôsobiť oveľa viac škody než osohu. Sú výrazom číreho zúfalstva a rukolapným dôkazom toho, že tradičná monetárna politika je v koncoch. Zvykajme si. Môžu tu byť dlhšie než by nám bolo milé.
Komentár pripravil Ján Oravec, Nadácia F.A. Hayeka.
