blaha
Ľuboš Blaha, poslanec NR SR: PHOTO: archív ĽB.

Ľuboš Blaha: Žije ešte šanca na inú Európu?

blaha
Ľuboš Blaha, poslanec NR SR: PHOTO: archív ĽB.

Európska únia je neoliberálny projekt, ktorého hlavnou úlohou je liberalizovať trhy. Sociálne funkcie ostávajú v rukách členských štátov, takže dochádza k paradoxnému zápasu medzi neoliberálnym Bruselom  a sociálnymi členskými štátmi (najmä tými západnými, v ktorých sa na rozdiel od postkomunistickej Európy neoslabili sociálne funkcie štátu tak radikálne, ako to bolo povedzme v rokoch 2002-2006 na Slovensku).

Neoliberálna EÚ – musí to tak byť?

Paradoxný je tento zápas najmä preto, že myšlienka zjednotenej Európy nevyhnutne nepredpokladá, že úlohou nadnárodných európskych inštitúcií má byť v prvom rade liberalizácia (voľný trh), ale naopak, sami európske inštitúcie často otvorene ašpirujú  k sociálnejším opatreniam, na ktoré ale zväčša chýba mandát v zmluvách či politická vôľa u členských štátov.

Výsledkom je, že klesá dôvera v projekt zjednotenej Európy z dôvodov, ktoré najsilnejšie vyjadrili francúzski občania v roku 2005, keď v referende odmietli európsku ústavnú zmluvu, pretože si EÚ stotožňovali s oslabovaním európskeho sociálneho modelu. Odvtedy sa situácia dramaticky zhoršila, keďže vypukla globálna hospodárska kríza a namiesto návratu k sociálnemu štátu dochádza k novej vlne liberalizácie (napr. TTIP).

Problém je neoliberalizmmus, nie integrácia

Znamená to, že EÚ je odsúdená na to, aby bola navždy neoliberálna? Ak áno, skôr či neskôr dôjde k jej rozpadu, pretože bude rásť odpor ľudí k tomu, že EÚ slúži najmä biznisu, elitám, bankám a finančným predátorom. Pointa je, že tento odpor voči EÚ nevychádza z nejakej nacionalistickej túžby vrátiť sa k uzavretým národným štátom kvôli ochrane národnej suverenity. Málokto dnes ešte verí, že v ére globalizácie dokážu malé štáty prežiť bez integrácie. Problém nie je rozumná miera integrácie. Problém je, akú formu má táto integrácia. Medzi ľuďmi nemôže nájsť dlhodobú podporu neoliberálna integrácia, ktorá je diktovaná záujmami veľkého biznisu a takmer výlučne v nej ide o radikálnu liberalizáciu trhov. Európa, ktorá nebude sociálna, nemá šancu prežiť. A darmo sa budú európske elity vyhovárať na nacionalistov a populistov. Problém je neoliberalizmus, nie integrácia.   

Pre tých, čo nestrácajú nadšenie pre myšlienku zjednotenej Európy – nie tej aktuálnej, neoliberálnej, ale zjednotenej sociálnej Európy – existuje iba jedna cesta: treba hľadať sociálnejšie varianty integrácie a vrátiť Európe sociálnu tvár. Existuje niekoľko projektov, ktoré sú medzi európskou ľavicou dlhší čas predmetom diskusií. O dvoch takýchto projektoch som veľa písal v minulosti: európsky nepodmienený základný príjem (basic income) a sociálna ekonomika (družstvá a sociálne podniky).

Schmitter: Európa nesmie byť nudná

Dajú sa však vymenovať aj ďalšie alternatívy: za zmienku určite stoja početné návrhy Phillipa C. Schmittera, ktorý okrem zavedenia tzv. euroštipendia (analógia k nepodmienenému základnému príjmu, hoci Schmitter vyplácanie tejto dávky v EÚ vymedzuje iba pre tých, ktorých príjem je nižší ako tretina európskeho priemerného príjmu), či posilnenia ekonomickej demokracie (vo forme participatívnych rozpočtov, ktoré sa parciálne realizujú aj vo viacerých európskych mestách, napríklad v Seville, v rokoch 2013-2014 čiastočne aj v Bratislave), hovorí napríklad o väčšom využívaní inštitútu referenda prostredníctvom internetu či o väčšom počte hlasov vo voľbách pre viacdetné rodiny (podľa počtu detí).

V jeho návrhoch, ktorými chce posilniť demokratické občianstvo, reprezentatívnosť volieb a zároveň demokratizáciu rozhodovacích procesov, sa tematizuje aj posilnenie európskych politikov vo vzťahu k národným politickým stranám zvýšením ich právomocí rozhodovať o kandidátkach a autonómnosťou ich financovania v rámci európskych politických strán. Ako uzatvára Schmitter, aby EÚ boja schopná zapojiť občanov do procesu rozhodovania, musí sa postarať o to, aby európska politika bola viac zábavná a menej nudná, čo je v priamom protiklade k tomu, čo navrhujú neoliberálni teoretici ako napríklad Andrew Moravcsik.

Ferrera: sociálna dimenzia v hlavnom prúde

Ďalší inšpiratívny autor, venujúci sa sociálnej politike EÚ, Maurizio Ferrera, vo svojich návrhoch vychádza z tzv. horizontálnej sociálnej klauzuly (článok 9 Zmluvy o fungovaní EÚ), ktorá sa do primárneho práva EÚ dostala prostredníctvom Lisabonskej zmluvy. Podľa tejto sociálnej klauzuly by mala EÚ vo svojich politikách a činnostiach brať do úvahy požiadavky smerujúce k vysokej miere zamestnanosti, vzdelávania a ochrany zdravia, ku garancii adekvátnej sociálnej ochrany, ako aj k boju proti sociálnej exklúzii. Ferrera považuje článok 9, spolu s článkami 8 a 10, ktoré rozvíjajú boj proti nerovnosti a diskriminácii, za vytvorenie právneho priestoru pre tzv. social mainstreaming, čo by znamenalo oveľa ambicióznejšie presadzovanie sociálnych aspektov vo všetkých politikách EÚ. Podobne by sa dal podľa neho využiť aj Protokol 26 o službách verejného záujmu, s ktorým takisto prišla Lisabonská zmluva.

Veľký potenciál v sebe nesie aj strategický dokument EÚ na roky 2011 až 2020 s názvom Európa 2020, ktorá zahŕňa okrem iného aj boj proti chudobe, oblasť vzdelávania či boj s nezamestnanosťou. Zmluvná základňa a strategické dokumenty EÚ dnes podľa Ferreru poskytujú únii väčší priestor pre realizáciu sociálnej dimenzie v európskom priestore, najmä v porovnaní s érou od roku 1985 až po 2009.

Viac..  Europoslanec Eugen Jurzyca: Banky čaká zmena, budú zavádzať okamžité platby

Ferrera zároveň obhajuje rozvíjanie postnacionálnych solidarít, ktoré by viedli k priamej sociálnej politike EÚ: v tejto súvislosti spomína Schmitterov návrh na zavedenie euroštipendia, ďalej tematizuje detské prídavky a príspevky pri narodení dieťaťa, financované univerzálne zo strany EÚ, uvažuje aj nad návrhom A. B. Atkinsona, podľa ktorého by mal byť zavedený minimálny európsky príjem pre deti a pod. Ako dodáva Ferrera, postupným zavádzaním nových sociálnych politík a alternatívnych iniciatív môže EÚ v konečnom dôsledku vytvoriť špecifický sociálny model Európskej únie, ktorý bude odlišný od európskeho sociálneho modelu.

Je EÚ závislá na neoliberálnej ceste?

Otázkou ostáva, či neoliberalizácia EÚ nezašla priďaleko na to, aby sociálny reformizmus doviedol Európu späť na trajektóriu tradičného európskeho sociálneho modelu. Paul Pierson kedysi prišiel so slávnou tézou o „závislosti na ceste“ (path dependance), ktorou sa snažil vyjadriť myšlienku, že čím viac sa štáty integrujú, tým viac budúcich alternatív pred sebou zatvárajú: každý stupeň integrácie znamená menej opcií, ako postupovať ďalej v budúcnosti. Pierson takto kritizuje aktuálny stav európskej integrácie, ktorej trajektória je zameniteľná už iba jediným spôsobom: dramatickým zvratom. Podobným spôsobom však možno Piersonovu myšlienku path dependance využiť aj vo vzťahu k vyprázdňovaniu sociálnych funkcií štátu v Európe, ku ktorému orgány EÚ vážne dopomáhajú svojim predurčeným nastavením na politiku voľného trhu a liberalizácie.

Závislosť na neoliberálnej ceste je už v EÚ možno tak silno zakorenená a štrukturálne ukotvená (ukázali sme niekoľko príčin, ktoré tejto ukotvenosti napomáhajú), že jediný spôsob, ako skoncovať s plazivou likvidáciou európskeho sociálneho modelu, sa zákonite musí podobať Piersonovmu dramatickému zvratu. Možno je potrebný nový radikálny zlom, z formálneho hľadiska podobný tomu, ktorý prišiel v 80. rokoch, keď sa EÚ vyklonila k neoliberalizmu, ale z obsahového hľadiska úplne iný, sociálnejší, progresívnejší. Nešlo by teda o zvrat v európskej integrácii, ale v jej náplni a smerovaní. 

Návrat k národným štátom je len návratom k provinčnému neoliberalizmu

Pravdou ostáva, že ak sa krízu sociálneho štátu nepodarí zastaviť Európskej únii, celkom isto sa ju nepodarí zastaviť ani jej členským štátom, ktoré sú z hľadiska procesov globálneho kapitalizmu príliš malé a slabé na to, aby sa bránili trhovému fundamentalizmu a chránili sociálne funkcie štátu. Globálne preteky ku dnu sú príliš silným súperom, aby sa im ubránili izolované štáty. Ako dokladá Pierre Pestieau, jediný spôsob, ako tieto preteky ku dnu odvrátiť, „je spoliehať sa na kooperáciu národných vlád. Inými slovami, riešením je vytvorenie nadnárodných autorít zodpovedných za redistributívne politiky.

Najväčším paradoxom teda ostáva, že hoci EÚ možno právom považovať za akcelerátora neoliberalizmu v Európe za ostatné tri dekády, nehovoriac o jej nezdravých elitárskych aspektoch a inej legitímnej kritike, beztak platí, že zjednotená Európa ponúka jedinú reálnu nádej na to, ako zachrániť európsky sociálny model. Preto dnes otázka nestojí, či sme za alebo proti Európskej únii, ale akú Európsku úniu chceme presadzovať, aby sme uchránili sociálne práva európskych občanov. Preto je na stole otázka, či je možná iná Európska únia, než je jej dnešná neoliberálna a elitárska podoba, a teda, či je možné vytvoriť úniu, ktorá bude  radikálne sociálna, demokratická a progresívna. Čoraz viac ľudí je presvedčených, že takáto EÚ možná nie je: EÚ preto možno stojí pred osudovou križovatkou. Byť č nebyť? To pre EÚ nie je národno-politická otázka, ale sociálno-ekonomická otázka.

Komentár Ľuboša Blahu pre EuropskeNoviny.sk vychádza z jeho novej knižky Európsky sociálny model – čo ďalej?, ktorá vyšla koncom roku 2014 vo vydavateľstve VEDA v Bratislave a prispeli do nej popri iných autoroch aj český europoslanec, sociológ Jan Keller, rakúsky ekonóm Joachim Becker či britský politológ Christian Schweiger. 

O Ľuboš Blaha

Poslanec NR SR /SMER-SD/. Predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti.

Odporúčame pozrieť

Europoslanec Martin Hojsík reaguje na prípadné odvolávanie Ľuboša Blahu

Hoci sú vyzbierané podpisy na podanie návrhu na odvolanie Ľuboša Blahu z postu podpredsedu parlamentu, …

Consent choices