EuropskeNoviny.sk
Balkán má už desiatky rokov známu prezývku „sud s pušným prachom“. Minulotýždňové spálenie chorvátskej štátnej vlajky srbským ultranacionalistom a jedným z obvinených pred Mezinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY) Vojislavom Šešeljom, pritom možno označiť za jednu z ďalších vážnych rozbušiek.Viacerí pozorovatelia navyše práve túto označili za spúšťač najhoršej krízy vo vzájomných vzťahoch Srbska a Chorvátska od vojenského konfliktu v 90. rokoch.
Hoci pevné nervy a rozvážny postoj si v tejto situácii zachovali chorvátske i srbské ministerstvá zahraničných vecí, na oboch stranách sa v podstate okamžite objavili aj viaceré nacionalistické až ultranacionalistické prejavy. Tie len zbytočne vyvolávajú zlých duchov minulosti a oslabujú i tak krehké snahy o zmierenie medzi bývalými národmi Juhoslávie. Mohli by sme si povedať, čo nás po pár nacionalistoch či extrémistoch. Ak sa však k tomu pridajú aj oficiálne miesta, ako samotný srbský prezident Nikolič, ktorý v rámci udalostí okolo Šešelja obvinil Chorvátsko z vyvíjania nátlaku na srbskú menšinu, resp. albánskeho premiéra Ramu o tom, že zjednotenie Albáncov z Albánska a Kosova je údajne nevyhnutné a nespochybniteľné, tak máme vážny problém. Rovnako vážny, ako keď minulý rok prepukli aj kvôli nevhodnému prístupu úradov v Chorvátsku nepokoje v súvislosti s dvojjazyčnými nápismi.
Pochopiteľnou otázkou je, čo s tým? Okrem oprávnenej kritiky ICTY, že pustila na slobodu extrémistu a provokatéra typu Šešelj je na rade Európska únia, ale napr. aj Slovenská republika či ďalšie členské štáty EÚ. Tieto musia v podobných prípadoch naplno využiť svoj diplomatický potenciál a vstupovať do podobných káuz bezodkladne a adekvátnym spôsobom. Okrem jednoznačného odsúdenia akýchkoľvek extrémistických foriem správania rovnako u všetkých zainteresovaných, však musia nevyhnutne zaznieť aj alternatívy, ktoré v tejto súvislosti ponúkajú. Okrem perspektívy spoločného členstva v Európskej únii, ktoré do istej miery napätie zmieri akoby automaticky prostredníctvom tzv. štyroch slobôd a perspektívne otvorených hraníc, to musia byť už v krátkodobom horizonte aj nástroje tzv. mäkkej diplomacie. Tie by sa osobitne zameriavali najmä na možnosti zoznamovania sa a rôznorodej spolupráce najmä mladšej generácie Chorvátov, Srbov, Bosniakov, Macedóncov ale aj Albáncov, či iných národnostných menšín v bývalej Juhoslávii.
Okrem dnes existujúcich schém, ktoré v tejto súvislosti ponúkajú rôzne akademické programy, resp. program Erasmus +, by to mohli byť aj aktivity v rámci Višehradskej spolupráce, resp. spolupráce iných regionálnych zoskupení, ktoré by mali na tento balkánsky vývoj operatívne zareagovať a prispôsobiť mu rôzne možnosti svojich využití. Nechce to teda veľa úsilia, či finančných prostriedkov, ale najmä dobrej vôle zainteresovaných zareagovať. Slovensko pritom môže ísť príkladom a už dnes adekvátne zvážiť aj svoje aktivity a priority počas predsedníctva vo Višehradskom zoskupení, resp. v Rade EÚ, ktoré by mohli mať o. i. charakter programov popísaných vyššie. Vďaka našim diplomatom, ale aj stanovisku voči Kosovu sme na to mali a stále máme vytvorenú jednu z najlepších medzinárodných pozícii. Bol by hriech ju nevyužiť
Komentár pre spravodajský portál Europskenoviny.sk pripravil Martin Klus, politológ a expert strany SaS pre zahraničnú politiku a politický systém.
