L.Blaha
Ľuboš Blaha. PHOTO: Redakcia/ĽB.

Ľuboš Blaha: Slovenský parlamentný eurovýbor poukázal na riziká TTIP

Pred pár dňami sme mali z mojej iniciatívy na európskom výbore v NR SR veľkú diskusiu o transatlantickom partnerstve TTIP medzi EÚ a USA, v ktorej som nielen ja, ale väčšina poslancov naprieč politickým spektrom, upozorňovali na riziká tejto dohody o voľnom trhu.

Vyzývame Európsku komisiu

Prijali sme spoločné uznesenie, v ktorom sme zdôraznili nevyhnutnosť zapojiť do negociácií aj národné parlamenty; chrániť náš sociálny a zelený model, ako aj bezpečnosť našich potravín (najväčšia diskusia sa strhla okolo GMO); brániť záujmy našich malých podnikateľov, najmä v poľnohospodárstve; ako aj zabrániť tomu, aby boli klauzulou ISDS oslabené právomocí štátu demokraticky regulovať verejný priestor.

Naše uznesenie v rámci politického dialógu posielame na Európsku komisiu. Tlak voči TTIP a odpor proti ďalšej amerikanizácii európskej ekonomiky sa zvyšuje aj na Slovensku a ja som rád, že aj náš eurovýbor je v tomto smere aktívny a upozorňuje na riziká liberalizácie trhov… Musíme si chrániť náš európsky sociálny a zelený model, pretože inak nás liberálna globalizácia zožerie.

Neoliberálna hydra

Vo svete ostatných tridsať až štyridsať rokov prebieha tlak na neoliberálne reformy, ktoré majú eliminovať sociálny štát. Rozvojový svet je už takmer plne pod kontrolou globálneho kapitálu a jediný, kto ešte váhavo odoláva, je Európa a jej sociálny model, hoci proces rozkladu už začal.

Základné ciele neoliberálnej ideológie sa dajú zhrnúť do troch slov: privatizovať, deregulovať, liberalizovať. Privatizuje sa v mene dogmatickej viery, že štát je v ekonomike škodca. Štátne vlastníctvo sa postupne rozpredalo, často rôznym oligarchom a nadnárodným korporáciám. Vlna privatizácie sa rozširuje aj na oblasť školstva, zdravotníctva a ďalších verejných služieb. Ak tento proces bude pokračovať, v konečnom dôsledku sa všetko stane tovarom: aj zdravie, aj vzdelanie, aj sociálna starostlivosť. Ten, kto nebude mať peniaze, nebude mať právo dôstojne žiť. Korporáciám z definície nejde a nemôže ísť o dôstojnosť ľudí. Ide im o zisk. Privatizácia je nástrojom, ktorý verejný priestor dostáva pod kontrolu korporácií. Logika zisku takto nekompromisne kolonizuje verejný priestor.

Hrozí zotročenie ľudí

Deregulácia znamená, že sa finančný kapitál zbavuje štátnych obmedzení pri svojich špekuláciách. Výsledkom bola aj globálna ekonomická kríza z 2008. Iróniou je, že dlhy bánk napokon aj tak zaplatili daňoví poplatníci. Cynik by povedal, že ľudia si utiahli opasky, aby banky mohli ďalej neregulovane bohatnúť a podvádzať. Privatizácia ziskov, socializácia strát. Aj o tom je podľa mnohých kritikov deregulácia.

Znamená však aj niečo iné: vďaka sociálnym zápasom v ostatných dvoch storočiach sa zamestnancom, pracovníkom, robotníkom podarilo vybojovať rôzne regulácie, ktoré bránia zamestnávateľom, manažérom, biznismenom, aby svoju pracovnú silu bezmedzne vykorisťovali. Regulácia v podobe zákonníkov práce, kolektívnej akcie, odborov, minimálnej mzdy či nárokov na oddych, to všetko je dnes ohrozené: pracovníci sú vykázaní do nechránenej sféry živnostníctva a dočasných pracovných kontraktov, ktoré im nedávajú žiadne sociálne výhody (v USA tomu hovoria podľa najväčšieho obchodného reťazcu „walmartizácia“). Deregulácia môže znamenať zotročenie ľudí. Akoby sa vo svete budovala veľká, globálna chalúpka strýčka Sama.

Väčší pes žerie

Liberalizácia je treťou hlavou pomyselnej neoliberálnej hydry. Azda najnebezpečnejšou jej úlohou je otvorenie trhov, čo na prvý pohľad neznie zle, ale dôsledky sú často katastrofálne. Otvorenie trhov je vždy výhodné pre silných hráčov. Výborne to kedysi vystihol Isaiah Berlin, liberálny filozof. Ako písal, je to ako v rybníku: väčšia sloboda pre šťuky znamená smrť pre malé ryby. Ak dovolíte americkej korporácii, aby mala otvorený trh v nekonkurencieschopnom Hondurase, vlastne ste tým odsúdili na živorenie všetky honduraské firmy. Tie buď zaniknú a prepustia ľudí, alebo sa stanú subdodávateľmi veľkých a mocných nadnárodných spoločností a obchodných reťazcov, ktoré ich dokonale vyžmýkajú. Platí to pre Honduras, platí to pre Európu.

To je aj dôvod, prečo liberalizácia svetového obchodu vždy prebiehala vtedy, keď vo svete existovala jedna dominantná veľmoc (hegemón), ktorá mala ekonomickú výhodu voči zvyšku sveta. V záujme svetových hegemónov totiž vždy bolo otvárať trhy. V 19. storočí takto fungovala Veľká Británia, dnes sú to Spojené štáty americké. Ekonomicky vyspelejšie subjekty takto vlastne kolonizujú iné trhy. Je to ako by FC Barcelona nastúpila vo futbalovom zápase proti najlepším klubom z Mozambiku: každý dopredu vie, kto takýto zápas vyhrá. Áno, súťaž bude férová, pravidlá budú platiť tie isté pre obe strany. Ale všetci vedia, že v takýchto „hrách“ nejde o férovú súťaž, ale o číru dominanciu jednej strany.

Liberalizácia svetového obchodu navyše funguje vyslovene neférovo voči rozvojovým štátom: oni sa musia otvoriť voči efektívnejším korporáciám zo Západu, ale Západ im nedovolí, aby mohli predávať na západných trhoch to, v čom sú oni lepší, čiže napríklad poľnohospodárske produkty. Výsledkom je nárast chudoby, závislosti a sociálnej nerovnosti. Aj o tom je politika Európskej únie, aj o tom je globalizácia.

Preteky ku dnu

Spomínané tri neoliberálne procesy vo svete vytvorili systém, ktorému sa v odbornej literatúre hovorí globálny kapitalizmus. Tento pojem sme viackrát spomenuli aj v knihe. Základným sprievodným znakom globálneho kapitalizmu je, že víťazom spomínaných  procesov sú gigantické nadnárodné korporácie, ktoré sú dnes také mocné a také bohaté, že im už nedokáže vzdorovať žiaden štát. Odvrátenou stranou globálneho kapitalizmu sú tzv. maquiladoras alebo sweatshops. V slovenčine môžeme povedať – robotárne. Sú to fabriky v rozvojovom svete či v západných slumoch, v ktorých neplatia pravidlá: robotníci tam pracujú ako otroci, bez akýchkoľvek práv či ochrany, za núdzové mzdy, bez časových obmedzení. Sú pod kontrolou nadnárodných korporácií, ktoré takto produkujú lacnejší tovar.

S týmito subjektmi potom majú súťažiť na otvorenom trhu európske firmy pri dodržiavaní sociálnych a environmentálnych pravidiel, ktoré robia náš život lepším a dôstojnejším. Výsledkom sú tzv. preteky ku dnu, t. j. v mene konkurencieschopnosti sú európske štáty vydierané korporáciami, aby znižovali sociálne štandardy, oslabovali zákonníky práce, decimovali odbory, znižovali dane pre bohatých a odstraňovali sociálne istoty. Štáty navzájom pretekajú v najtragickejšej súťaži v dejinách: o to, kto na svojich občanov vytiahne väčší bič.

Viac..  Umelá inteligencia: Europarlament prijal prelomový zákon

Americké a európske potraviny = nebe a dudy

Spomínané transatlantické partnerstvo TTIP môže zohrať v tomto smutnom príbehu rozhodujúcu úlohu a urýchliť proces „neoliberalizácie“ Európy. Veľké americké korporácie  stále cítia obmedzenia v prístupe na európsky trh. Problém je, že Európa má ďaleko vyššie sociálne, environmentálne, ale aj bezpečnostné štandardy. Americké produkty sa teda na európsky trh často nevedia dostať. Napríklad, 70 % amerických potravín obsahuje geneticky modifikované organizmy (GMO). Navyše, 40 % amerických potravín obsahuje chemikálie, ktoré narúšajú ľudský hormonálny systém. Viac ako 90 % hovädzieho mäsa v USA je vyprodukované pomocou rastových hormónov, ktoré môžu spôsobovať rakovinu. Európa toto všetko odmieta. USA sa cítia byť diskriminované. Dnes totiž v EÚ platí tzv. preventívny prístup pri regulácii zdravotných rizík v potravinárstve. Ak firma chce priniesť na trh produkt, musí dokázať, že je zdravotne nezávadný. V USA je to naopak. Ak tam firma ide na trh s novým produktom, štát nesie bremeno dôkazu. Dôsledok: americký trh je zaplavený GMO a inými rizikovými potravinami, kým európsky trh nie.

To isté platí nielen pre potravinárstvo, ale aj pre kozmetiku a ďalšie priemyselné odvetvia v chemickej výrobe. Kým dnes Európa zakáže kvôli zdravotným rizikám v priemere 1 200 zložiek pre používanie kozmetiky, USA ich zakáže približne 12. Ide o neuveriteľný pomer. Opäť kvôli tomu, že v Európe funguje preventívny princíp (ak nie je istota, či je niečo zdraviu škodlivé, radšej to nepovolíme), kým v USA funguje liberálnejší princíp (ak je len podozrenie, riskneme to). Pokiaľ by došlo k liberalizácii tohto režimu (Európska komisia niečo takéto zatiaľ dôrazne odmieta), Európa by sa vystavila bezpečnostnému riziku. Deregulácia, ktorú prinesie TTIP, je však potenciálna hrozba nielen pre potravinárstvo či kozmetiku, resp. pre zdravie našich občanov, ale aj pre najdôležitejšie ekonomické a sociálne ukazovatele: zamestnanosť, mzdy, sociálne práva, ochrana práce.

Nepriamy tlak na znižovanie štandardov

Čo sa týka pracovných miest, dokonca aj Európska komisia, ktorá TTIP vyjednáva, pripúšťa, že TTIP pravdepodobne prinesie dlhodobú a významnú „dislokáciu“ pre európskych pracujúcich, keďže spoločnosti budú stimulované k tomu, aby čerpali tovary a služby od amerických štátov, v ktorých sú pracovné štandardy nižšie a odbory prakticky neexistujú. O prácu príde veľmi veľa ľudí a čo je ešte horšie, ohrozené budú naše sociálne štandardy v oblasti pracovného práva. Je to podobný príbeh, ako v potravinárstve. Ak sa relatívne vysoké európske sociálne štandardy zamestnancov (minimálna mzda, odvody, sociálne istoty, nemocenské dávky, dovolenky, spoluúčasť na rozhodovaní atď.) dostanú do priamej konkurencie s liberálnymi americkými štandardmi, americké firmy budú jasne zvýhodnené – ich produkty sú vďaka absencii sociálneho zákonodarstva lacnejšie.

Aká bude odpoveď politikov? Európa musí znižovať sociálne štandardy, aby vedela konkurovať. Práve toto politické posolstvo už v európskom priestore dlhé roky znie a je predmetom nášho záujmu aj v predloženej knihe. Teraz tento apel dostane nové umelo vyfabrikované ratio. Výsledok predmetných procesov možno poľahky predvídať: nakoniec budú o pár rokov všetci robiť ako v Amerike, bez sociálnej ochrany, bez akýchkoľvek práv, bez akejkoľvek stability. A o pár desaťročí možno budú všetci robiť ako v zónach voľného obchodu v Číne či v zonas francas v Hondurase: ako otroci.

Koniec zelenej Európy?

To isté platí aj pre environmentálne normy v Európe, ktoré sú ďaleko vyššie ako v USA. Výsledok liberalizácie, ktorú prináša TTIP, môže byť len jediný: naše životné prostredie bude zamorené viac a naše firmy, ktoré budú chcieť byť priateľskejšie voči životnému prostrediu, v tvrdej súťaži s americkými korporáciami jednoducho neprežijú. Obeťou môže byť naša príroda, naše rieky, naše lesy, naše ovzdušie a v konečnom dôsledku opäť naše zdravie.

O dohode TTIP sa rokuje tajne, s vylúčením verejnosti. Ide o kontroverzný proces, voči ktorému sa v Európe zdvíha vlna odporu. Či už kvôli strate národnej suverenity, alebo kvôli ohrozeniu sociálnych a environmentálnych štandardov, alebo kvôli potravinovej bezpečnosti a kultúrnej rôznorodosti.

Národné parlamenty sa hlásia o slovo

Áno, európsky sociálny model je vo vážnom ohrození. Aká je jeho budúcnosť, to záleží predovšetkým od rozhodnutia Európanov. Ak ostanú pasívnymi prijímateľmi „zákonov dejín“ či „ekonomických zákonov“, potom s najväčšou pravdepodobnosťou prevládnu trendy, ktoré budú znamenať koniec európskeho sociálneho modelu. Ak však prejavia vôľu vzoprieť sa nastoleným trendom, stále je tu šanca, že sociálny štát v Európe je možné zachrániť, prípadne ešte rozvinúť. Aj preto som rád, že Výbor NR SR pre európske záležitosti drvivou väčšinou hlasov odsúhlasil deklaráciu, ktorou apelujeme na Európsku komisiu, aby v rámci negociácií o TTIP neignorovala demokratické, sociálne či environmentálne práva.

Národné parlamenty nemôžu ostať iba štatistami vo veci, ktorá na niekoľko generácií úplne zmení život v Európe. Ak si euroúradníci myslia, že dokážu ľudí vytesniť z demokracie, potom so svojou elitárskou a neoliberálnou predstavou o TTIP veľmi skoro narazia na múr…

 

 

O Ľuboš Blaha

Poslanec NR SR /SMER-SD/. Predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti.

Odporúčame pozrieť

Európska komisia hodnotila aj Slovensko. Je to pomerne smutné čítanie, reaguje Jozef Mihál. VIDEO

Na bezplatný odber spravodajstva z EÚ do vášho emailu sa môžete prihlásiť tu: PRIHLÁSENIE. Zdieľaj …

Consent choices