chmelár
Eduard Chmelár. PHOTO: redakcia/red/E.CH

Eduard Chmelár: TTIP ako frontálny útok na demokratické výdobytky

     Tento týždeň budú poslanci Európskeho parlamentu hlasovať o odporúčaniach k zmluve TTIP pre vyjednávačov Európskej komisie. Nebude to rokovanie nijako významné. Na rozdiel od členov Kongresu USA, ktorí minulý mesiac odmietli vyjednávací mandát pre prezidenta Obamu, ktorý by mu umožnil uzavrieť TTIP bez možnosti zákonodarcov zasahovať do tohto procesu, poslanci Európskeho parlamentu sú v celom procese iba štatistami a sú odkázaní väčšinou len na uniknuté dokumenty. Pritom Európa riskuje oveľa viac ako Spojené štáty. V hre je nielen samotný zmysel demokracie, ale aj zmysel zjednotenej Európy ako takej. Nie náhodou použil nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, americký expert Joseph Stiglitz tvrdé slová a nazval pripravované zmluvy pokusom o globálny korporatívny prevrat.

     Toto pomenovanie je pomerne presné. Keď som v januári minulého roka napísal vôbec prvý kritický článok o TTIP na Slovensku, prekvapilo ma, že o ňom takmer nikto nič nevedel, že sa ma dokonca poslanci parlamentu pýtali, čo to je – hoci rokovania o ňom v tom čase prebiehali už pol roka. Dnes ma ešte viac prekvapuje, že vášnivá diskusia sa zužuje len na TTIP. Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo je totiž len jedným ohnivkom v reťazi zmlúv, ktoré úplne zmenia povahu a rozloženie globálnej moci. V tomto kontexte je dôležité uvedomiť si, že všetky tieto zmluvy iniciovali Spojené štáty a že ich primárny význam nie je ekonomický, ale geopolitický. To, napokon, priznávajú aj samotné USA (viď známy výrok Hillary Clintonovej, že TTIP bude ekonomickým NATO), to nie je nič prekvapujúce – prekvapujúce je to, ako málo berú politici a analytici tento fakt do úvahy pri svojej argumentácii. Hlavným zámerom TTIP je odrezať Európsku úniu ekonomicky od Ruska – čo nie je v záujme Európy, ale Spojených štátov. Práve tak sa Spojené štáty usilujú uzavretím ďalšej zmluvy, TPP, odrezať krajiny pacifického regiónu ekonomicky od Číny. Moskva túto hru veľmi rýchlo prehliadla a urýchlilo založenie Eurázijskej únie. Peking zasa ohlásil projekt obnovenia Hodvábnej cesty. Problémom týchto spojenectiev nie je ani tak to, že sú rezignáciou na proces v rámci Svetovej obchodnej organizácie, v ktorej stroskotali rokovania o liberalizácii svetového obchodu. Problémom je najmä to, že namiesto globálnej spolupráce sľubovanej v deväťdesiatych rokoch sa vytvárajú ekonomické bloky s hrozbou obchodnej vojny, ktorá je na stupnici eskalácie konfliktu na 9. eskalačnom stupni, pričom 13. stupňom je už otvorená vojna. Keď pápež František minulý týždeň varoval, že cíti klímu vojny, bol neobyčajne výstižný.

     Tým sa však výpočet týchto zmlúv nekončí. EÚ vyjednáva s Kanadou o uzavretí dohody CETA, ktorá má veľmi podobné parametre ako TTIP, no ani zďaleka nevyvoláva také protesty ako zmluva so Spojenými štátmi. Zámer v plnej miere pochopíme, keď si do skladačky doplníme posledný diel, posledné písmenká z globálnej mocenskej tajničky: TISA – návrh Dohody o obchode v oblasti služieb. Za jeho zverejnenie vďačíme serveru WikiLeaks. Do tohto vyjednávania zapojili USA 50 krajín, chýbajú však celkom pochopiteľne štáty BRICSu (Brazília, Rusko, India, Čína a JAR). Celkom pochopiteľne preto, lebo skutočným cieľom týchto zmlúv je zastaviť ekonomický rozvoj spomínaných rivalov, ktorí by mohli ohroziť imperiálne postavenie Spojených štátov. Namiesto všeobecného mieru (ako o tom sníval Émerico Crucé už v roku 1623, keď vyslovil presvedčenie, že vzniku vojen zabráni celosvetová sloboda obchodných stykov a na jeho myšlienke stavalo aj paneurópske hnutie), namiesto spolupráce sa tak presadzuje v svetovom obchode rivalita a konflikt. Hlavnou hrozbou TISA však je, že v rámci liberalizácie finančných služieb odstraňuje aj tie nepatrné regulácie finančného sektoru, ktoré boli zavedené v dôsledku finančnej a ekonomickej krízy po roku 2008. Toto riešenie opäť posilňuje postavenie bánk a finančných špekulantov a na druhej strane poškodzuje bežných občanov. A ako zvyčajne, aj na tejto deregulácii globálnych trhov finančných služieb, ktorá má pokryť 68 percent svetového obchodu v službách, sa pracuje tajne.

     Jadro doterajšej diskusie o týchto zmluvách sa sústreďuje na ohrozenie európskych sociálnych a ekologických štandardov, čo je samozrejme vážna vec, ale trochu nám zakrýva podstatu. A tou je ohrozenie samotnej demokracie, ako aj príťažlivosti európskeho projektu. Priznám sa, že rozhodujúcim podnetom, prečo som sa začal venovať týmto dohodám, zvlášť TTIP, podrobnejšie, bolo nepríjemné déjà vu. Situácia mi pripomenula prípravu Multilaterálnej dohody o investíciách (MAI) z rokov 1997 – 1998, ktorej cieľ bol veľmi podobný: keby návrh prešiel, štát by bol postavený vo vzťahu ku globálnemu biznisu do pozície akéhosi nočného strážnika obmedzujúceho svoje právomoci na akýsi bezpečnostný servis pre korporácie. Utajovaný návrh MAI však unikol na internet a vyvolal taký škandál a vlnu odporu, ktorá viedla k vzniku alterglobalistického hnutia, že politické a finančné kruhy boli prinútené po prvý raz cúvnuť. Zdá sa teda, že hoci bola MAI vyhodená dvermi, vracia sa nám oblokom v oveľa sofistikovanejšej podobe. Druhým dôvodom bolo príliš veľa lží, do ktorých sa hneď od začiatku zamotali politici a vyjednávači. Pripomenulo mi to diskusie spred niekoľkých rokov o Bushovom pláne na vybudovanie globálneho protiraketového štítu, o ktorého dôvodoch sa vyfabrikovalo toľko absurdných klamstiev, že v priebehu jediného roka museli jeho obhajcovia desaťkrát meniť argumenty a v očiach ľudí sa úplne znemožnili.

     Vývoj okolo TTIP je veľmi podobný. Na začiatku tohto procesu vtedajší predseda Európskej komisie José Manuel Barroso arogantne odkázal svojim kolegom v Európskej rade, aby si kritikov jednoducho nevšímali. Lídri EÚ tvrdošijne trvali na tom, že utajovaný mandát európskych vyjednávačov nemôže byť zverejnený, hoci európska ombudsmanka Emily O´Reilly apelovala na to, aby bol základný text odtajnený. Napokon tak urobili pod tlakom verejnosti po viac ako roku od začiatku rokovaní, v októbri 2014. Zavádzali verejnosť, že TTIP prinesie nové pracovné miesta (hoci podľa štúdie CEPR, ktorú si paradoxne dala vypracovať samotná Európska komisia, môže TTIP spôsobiť stratu až milióna pracovných miest, Brusel z nej cituje len dáta podporujúce uzavretie dohody): keď ich odborníci upozornili, že podstatou takýchto zmlúv nie je sociálna politika, ale efektivita obchodu a že príklad podobnej dohody NAFTA ukazuje, že naopak, hrozí strata státisícov pracovných miest – začali verejnosti sľubovať zníženie ciel, ktoré sú však už dnes vďaka WTO mimoriadne nízke. Keď nevyšlo ani to, skúsili argument s rastom HDP o pol percenta do desiatich rokov – tým sa však už začali dostávať do čoraz trápnejšej situácie, lebo takto sľubovaný rast by predstavoval 0,05 percenta za rok, čiže úplne zanedbateľné hodnoty: ak berieme do úvahy, že rast HDP v EÚ sa pred krízou držal na úrovni 2 percent ročne, musí nám byť jasné, že takéto prísľuby sú falošné a Európa sa ekonomicky zaobíde aj bez takejto zmluvy. Tvrdili, že kontroverzný mechanizmus na ochranu investorov (ISDS) nepredstavuje nijaký problém – zo 140-stranovej analýzy, ktorú si dala vypracovať v januári tohto roku samotná Európska komisia, však jednoznačne vyplynulo, že až 97 percent respondentov odmieta pripojenie ISDS k TTIP. Lenže americká strana dala jasne najavo, že bez ISDS dohoda nebude.

Viac..  Jozef Mihál: Novinári musia mať slobodu, majiteľ nesmie zasahovať do ich práce

     Komisia sa teda aspoň vyjadrila, že sa pokúša posilniť v mechanizme ISDS postavenie tretích strán v spore. O úprimnosti tohto postoja sú však veľké pochybnosti, nakoľko Brusel od začiatku tvrdošijne trval na tom, že všetko je v poriadku, navyše je otázne, ako sa zachovajú Spojené štáty. A tak Európska komisia po tlaku dvoch stoviek mimovládnych organizácií formálne zastavila príslušné rokovania a vyžiadala si „tri mesiace konzultácií s európskou verejnosťou“, v rámci ktorých jej chcela „vysvetľovať“, že nám nič nehrozí. Táto fraška však nikam neviedla, navyše vychádza z pomýleného predpokladu, že deficit demokracie sa dá odstrániť „vysvetľovaním“. Brusel vôbec neberie do úvahy, že s nejakým jeho obludným návrhom by mohla verejnosť aj nesúhlasiť a mať na neho zásadne odlišný názor, v mentalite Komisie prevláda presvedčenie, že veci stačí „obkecať“. Nehovoriac o tom, že návrh Bruselu, ako upokojiť rozvášnenú verejnosť, je až trápne smiešny: vytvoriť fixný zoznam arbitrov, z ktorého sa budú vyberať sudcovia na riešenie sporov v rámci ISDS. Inými slovami – na ohrozenie demokracie reaguje Brusel prísľubom výberu jej katov. Minimalistickým cieľom Európy v tomto spore by však malo byť bezpodmienečné odstránenie ISDS zo zmluvy, hoci aj to sa v tejto chvíli javí ako utopický cieľ, lebo záujem USA je presne opačný.

     ISDS je útokom na jadro demokracie, na samotnú podstatu demokratického rozhodovania štátu. Arbitráže nemajú žiadnu zo štandardných poistiek demokratického súdnictva. Proces prebieha v tajnosti, žalovaný štát nemá právo na odvolanie, nesúdia ho klasickí sudcovia s pevným miestom a platom, ale elitní komerční právnici na voľnej nohe, ktorí majú záujem rozhodovať tak, aby si ich korporácie najali znova. Zvyčajná námietka zástancov ISDS je, že arbitráže tu predsa boli v rámci bilaterálnych zmlúv aj doteraz. Lenže existujúce zmluvy pokrývajú podľa kanadského experta Gus Van Hartena len 15 – 20 percent investičných tokov, kým TTIP by pokrývala až 60 percent z nich. Bude to najvýznamnejší zásah do obchodného práva v dejinách, presúvajúci väčšinu zmlúv mimo demokratického procesu. Lobisti TTIP sa ešte pokúšajú vyhovárať na to, že štáty je predsa možné už dnes žalovať aj na Európskom súde pre ľudské práva. Lenže práve to je ten zásadný rozdiel: v rámci ESĽP existujú vyvažujúce mechanizmy, ktoré umožňujú štátu brániť sa a zachovať si svoje regulačné machanizmy, ISDS chráni iba zahraničných investorov. Odpor voči ISDS je najsilnejší vo vyspelých západných demokraciách a niet sa čo čudovať. Nemci, Francúzi alebo Briti sa pýtajú, prečo by ich krajiny s vyspelým súdnictvom mali na niečo také ako ISDS vôbec pristupovať v akejkoľvek podobe, prečo by mal nejaký súkromný subjekt súdiť štát. Austrália v obchodnej dohode s USA z roku 2005 arbitráže suverénne odmietla a Spojené štáty na to pristúpili. Otázka je, či sa vie Európa správať suverénne.

     Nejde však len o námietku krajín s dôveryhodným súdnictvom. Aj my sa môžeme pýtať, či ISDS favorizujúci veľké firmy zlepší náš súdny systém a zvýši spravodlivosť – prirodzene, opak je pravdou. Preto vznikol alternatívny návrh na zriadenie stáleho medzinárodného investičného súdu. Všetci by mali mať predsa záujem na spravodlivom a nezávislom procese pre všetkých. Lenže Spojené štáty zamietli aj tento návrh. Mimochodom, spomínaný kanadský právnik Gus Van Harten navrhol mechanizmus medzinárodného investičného súdu už pri vyjednávaní o CETA, Európska komisia však jeho návrh prekvapujúco zamietla a v rámci tejto zmluvy neuvažuje ani len o reforme ISDS. Námietky voči jeho návrhu neboli odborné, iba politické. Expert naznačil, že za tým treba hľadať „silné konexie arbitrážneho priemyslu v európskych štruktúrach“, čiže korupciu. Treba však pochopiť, že ak sa tento systém presadí, jeho následky na elementárny demokratický proces budú fatálne. ISDS by bol akýmsi najvyšším súdom tejto planéty, ktorý však nebude ochraňovať občanov, ale len investorov, ktorý nebude mať známych sudcov, nikdy sa nedozviete ich mená a nikdy o nich nebudete počuť. Korporáciám to dáva dosiaľ netušené možnosti za nižšie sociálne a ekologické štandardy nielen lobovať, ale ich aj spoluvytvárať.

O Eduard Chmelár

Rektor Akadémie médií, politický analytik.

Odporúčame pozrieť

Donald Tusk

K EÚ a transatlantickej spolupráci neexistuje alternatíva, uviedol Tusk v Paríži

K Európskej únii, transatlantickej spolupráci a NATO neexistuje alternatíva. Uviedol to poľský premiér Donald Tusk …

Consent choices