EUROPSKENOVINE.EUEUZEITUNG.DE ŠTATISTIKY EUROPOSLANCOV PONUKA PRÁCE A STÁŽI V EU NOVINY.SK KONTAKT
Domov / KOMENTÁRE A ANALÝZY / Eduard Chmelár: Normalizácia nenávisti

Eduard Chmelár: Normalizácia nenávisti

     Na bronzovej doske umiestnenej na podstavci Sochy slobody v New Yorku sú verše americkej poetky Emmy Lazarusovej:

Zverte mi do mojich dlaní svojich unavených pútnikov,

tie biedne, stiesnené masy túžiace voľne sa nadýchnuť.

Nešťastníkov odmietaných v rodných krajinách,

ktorí v búrke nikde nenachádzajú pokojný kút.

To pre nich moje svetlo v zlatej bráne planie.

     Dnes tieto slová neberú vážne ani samotní Američania. Hoci spočiatku vítali desiatky miliónov prisťahovalcov s otvorenou náručou – v 19. storočí, v čase formovania moderného amerického národa to bola skôr ekonomická nevyhnutnosť. „Svetlo v zlatej bráne“ však pre prisťahovalcov prestalo svietiť už po prvej sérii antiimigračných zákonov z rokov 1918 – 1924. Dôvody boli navlas rovnaké aké sú tie dnešné: strach z extrémistov, nedôvera voči iným náboženstvám, obavy o pracovné miesta a podobne.

     Strach je prirodzenou súčasťou ľudskej psychiky. No hoci rozlíšiť medzi skutočnou hrozbou a predsudkom je často náročné, hoci nie každý má potrebný prehľad a dostatok zdrojov, s ktorými vie kriticky narábať, trvám na tom, že je možné racionálne analyzovať situáciu a oddeliť naozajstné nebezpečenstvo od výmyslov, lží a fabulácií, že je možné oddeliť fakty od nekompetentných, manipulatívnych a skresľujúcich webov. Uvedomujem si, že týmto článkom vstupujem do arény, ktorá je presiaknutá žlčovitou nenávisťou, xenofóbnou agresivitou a panickým strachom zatemňujúcim schopnosť posudzovať veci s chladnou hlavou, uvedomujem si, že tento môj postoj v atmosfére vybičovanej vášňami nezdieľajú takmer tri štvrtiny populácie Slovenskej republiky. Ale práve preto považujem za potrebné postaviť sa pred vás a pokúsiť sa vám vysvetliť niečo, na čo politici vydesení z vášho hnevu nemajú odvahu.

     V prvom rade, z globálneho ani historického hľadiska sa nedeje nič, čo by Európa nedokázala zvládnuť. V rozpore s mýtmi a bludmi kolujúcimi po internete počty utečencov v posledných rokoch nerastú. To, čo rastie naozaj znepokojujúco, výnimočne a dramaticky, je počet mŕtvych. Normálnemu človeku, ktorému ostali zvyšky ľudskosti, svedomie nedovolí pozerať sa nečinne na to, ako na hraniciach Európy celkom zbytočne umiera toľko ľudí. Aj preto pápež František v stredu káravo napomenul veriacich, hľadajú domov: „Vyzývam vás, aby ste prosili za odpustenie pre ľudí, ktorí zatvárajú dvere pred ľuďmi, ktorí hľadajú ochranu a domov, v ktorom by sa nemuseli báť.“

     Nemožno zazlievať bežným ľuďom, že nemajú poznatky o skutočnom stave migrácie vo svete, ale treba to zazlievať politikom, že zo strachu pred voličmi tieto veci nevysvetľujú. Väčšina ľudí si myslí, že Európa je hlavným cieľom migrantov, čo nie je pravda. Najfrekventovanejšia trasa migrantov dnes nevedie z Líbye na Sicíliu, ale z juhovýchodnej Ázie na Blízky východ. Polovica všetkých prisťahovalcov sveta mieri do desiatich štátov: USA, Rusko, Nemecko, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Veľká Británia, Francúzsko, Kanada, Rakúsko a Španielsko. V týchto krajinách naozaj dochádza k zmene štruktúry obyvateľstva, ktorá evokuje niečo ako druhé sťahovanie národov. V Spojených arabských emirátoch tvoria migranti už dnes 84 percent populácie, no v Európskej únii sa tieto čísla pohybujú v desatinách percenta. Keď jedovato odkazujeme Američanom, nech si berú utečencov sami, tak treba povedať, že oni to naozaj robia – a stále v oveľa väčšej miere ako my.

     Najčastejšou námietkou odporcov utečencov je to, aby ťarchu nákladov znášali tí, ktorí spôsobili destabilizáciu Líbye, Sýrie a Iraku. To je, samozrejme, čiastočne relevantný argument – krajiny, ktoré viedli v týchto krajinách ničivé vojny, majú veľkú zodpovednosť za to, v akom sú stave. Má to ale jeden háčik: do Európy neprichádzajú iba utečenci z týchto štátov. Druhou najväčšou skupinou sú migranti z Eritrey (jednej z najhorších diktatúr sveta) a subsaharskej Afriky – tých je dohromady 60 tisíc a v týchto krajinách Západ vojensky nezasahoval. Ale za ich situáciu sme zodpovední všetci. My sme vydrancovali ich krajiny, my sme nastavili pravidlá svetového obchodu tak, že sme ich nepustili na trhy, my sme vypúšťaním emisií spôsobili klimatické zmeny a katastrofálne sucho v týchto častiach sveta, ktoré nútia ľudí utekať a prežiť.

     Som unavený zo všetkých tých bludov, ktoré sa šíria internetom ako povodeň a vyvolávajú hysterickú zúrivosť aj u ľudí, ktorých som považoval nielen za príčetných, ale aj inteligentných. Falošné správy, že do Európy prišli len muži, hoci pri troche usilovnosti sa dajú nájsť skutočné obrázky vystrašených a vysilených žien a detí. Tragikomické výmysly, že tých ľudí sem poslal Islamský štát ako teroristov, hoci netreba veľa dôvtipu, aby sme si uvedomili, že ISIL, ktorý má z predaja ropy denne príjmy milióny dolárov, by poslal takýchto zločincov prvou triedou letecky (ako to doteraz teroristické organizácie robili vždy) a nie v deravej bárke riskujúc holý život. A napokon panické jačanie, že nám sem prídu znásilňovať ženy a vraždiť deti, hoci na Slovensku žijú tisíce moslimov a nikto z nich dosiaľ neurobil nič zlé. Treba mať na pamäti, že Daniela Tupého nezavraždili utečenci, ale slovenskí pravicoví extrémisti, chlapca pred barom v Nitre nedokopali migranti, ale slovenskí neonacisti a mládenca v električke nezmlátili moslimovia, ale írečití slovenskí darebáci. Z nich treba mať najväčší strach, lebo s nimi máme najhoršie skúsenosti – bezprostredné, nie z pochybných internetových zdrojov.

     Celú paniku však spustilo najmä jedno nedorozumenie, ktoré žiaden politik nemal odvahu vysvetliť – kvóty. Navodila sa tu atmosféra, akoby nám Brusel prikázal prijať 785 utečencov, ktorí sa tu budú voľne pohybovať a ostanú tu natrvalo. Je to lož. Brusel od nás chce len to, aby sme si rozdelili vybavovanie žiadostí o azyl, lebo Grécko a Taliansko ich nestíhajú spracovávať. Podľa súčasných pravidiel musia utečenci požiadať o azyl v prvej krajine Schengenu, do ktorej vstúpia a je jasné, že najväčší nápor zažívajú práve tam. Keby k nám utekali ľudia z Ukrajiny, stáli by sme pred takým istým problémom my. Určená kvóta neznamená, že nám Európska komisia nadiktovala, že toľkým ľuďom musíme udeliť azyl. Nie, nemusíme. O pridelení azylu budeme rozhodovať len a len my a Slovenský republika má najprísnejšie azylové zákonodarstvo v celej EÚ (minulý rok sme z vyše 300 žiadostí kladne posúdili len 14). Žiadateľa preverí SIS, jeho pohyb je obmedzený, celý proces musí byť podľa našich zákonov hotový do 90 dní a všetky náklady znáša Európska komisia. Ak teda premiér Fico i prezident Kiska svorne kričia, že kvóty na prijatie utečencov odmietame, má to podobný praktický zmysel, ako keby vyhlásili, že odmietame umiestnenie žiráf do Tatier.

     Slovensko si v kauze s utečencami siahlo na dno svojej neznášanlivosti. Som celkovo unavený, znechutený a zhrozený z tej vlny nenávisti, ktorá sa valí našou krajinou. Prístup k utečencom, žiaľ, nie je žiadnou výnimkou, z ktorej by sa dalo vyhovoriť tým, že oni sú iní ako my. Len nedávno sa obyvatelia Prešova postavili petíciou proti výstavbe azylového domu pre týrané ženy, v ktorom by našli útočisko slovenské ženy a matky utekajúce pred domácim násilím. Prešovčania to odmietli s argumentom, že sa boja nárastu „neporiadku, kriminality a výtržností“. Podobne ako odporcovia utečencov šírili odporcovia azylového domu na internete bludy o týchto nešťastných ženách, že tu chcú mať herňu a bordel. A pod túto ohavnosť sa v prešovskej mestskej časti Šidlovec podpísalo viac ako 1300 ľudí a mesto z finančnej podpory alibisticky vycúvalo…

     Čo sa to s našou krajinou deje? Nenávidíme utečencov, nenávidíme týrané ženy, nenávidíme homosexuálov, nenávidíme bezdomovcov, chudobných, moslimov i ateistov, nenávidíme Rómov, Židov, Maďarov, Američanov, Rusov. Nenávisť sa predrala aj do sŕdc tých, ktorí sa označujú za liberálov, ale v skutočnosti sú len arogantnou a povýšeneckou malomeštiackou skupinkou, ktorá nerozumie životu mimo značkových barov a kaviarní, ktorá nenávidí všetkých, ktorí nezmýšľajú ako oni, ktorá pohŕda jednoduchým, nevzdelaným človekom. Aká je dôveryhodnosť intelektuálov, ktorí nás presviedčajú, že sedem stoviek utečencov nepredstavuje pre nás nijaké nebezpečenstvo, keď ešte nedávno traumatizovali slovenskú verejnosť paranoidnou historkou, že tridsať ruských motorkárov predstavuje bezpečnostnú hrozbu pre Slovensko? To oni nás predsa naučili báť sa, zavrávali naše znepokojenia, nezodpovedali naše otázky, odmietali a dodnes odmietajú pluralitu diskusií s bohorovnou výhovorkou vlastníkov pravdy. Oni naučili ľudí blúdiť po internete a hľadať tam to, čo sa nedozvedeli z hlavného prúdu, oni ich zahnali až do bahna konšpirácií, nedôvery a chorobného podozrievania. Táto spoločnosť je zablokovaná. Neexistuje tu dialóg, iba boj. Neexistuje tu spoločenská súdržnosť, iba skupinové záujmy. Možno treba hľadať korene ešte niekedy v revolučnom roku 1989, keď revolucionári žiadali dialóg a namiesto neho dostali moc, keď sme si túto etapu školy demokracie neprešli po vlastných, nezvládli ju, nenaučili sa spolu hovoriť bez osočovania, strachu a útokov. V každom prípade toto je výsledok. A v spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Iba bohorovných a bohorovnejších.

     Aj preto rozumiem strachu a nedôvere bežných ľudí, ale nemôžem s nimi súhlasiť. Postaviť jedných chudobných proti druhým chudobným, rozoštvávať navzájom rôzne skupiny nešťastníkov pomáha len tým, ktorí toto všetko spôsobili, ktorí vo svojom bezohľadnom zápase o všetko zneužívajú ľud ako materiál pre svoje mocenské ambície. Zatiaľ si odmietame pripustiť predstavu, že bez širšej solidarity si neporadíme, že raz môže nastať a pravdepodobne aj nastane situácia, kedy budeme potrebovať pomoc my a dostaneme presne takú odpoveď, akú ponúkame dnes. Nedovoľme, aby nás politici izolovali od ľudskosti. Táto normalizácia nenávisti nie je zdravým prejavom spoločnosti, no treba sa jej zbaviť nie arogantným znevažovaním hlúpych más za ich chrbtom, ale s rešpektom voči ľuďom a ich obavám. Treba obnoviť význam solidarity jej konkrétnym praktickým priblížením, nie abstraktnými formulkami.

     To isté platí aj o európskej myšlienke. Ak ju chceme obhájiť, nemôžeme sa vzdať vysvetľovania, prečo by sme mali utečencov prijať, hoci aj v obmedzenom množstve. Ak to nedokážeme, sotva môžeme obhájiť európsky projekt postavený na solidarite, tolerancii a pluralite. Tieto pojmy začali byť v Európe systematicky vnímané ako hodnoty už od čias osvietenstva, od čias Montesquieua, Voltairea a Huma, od čias hľadania rovnováhy medzi jednotou a pluralitou. Práve osvietenstvo nás naučilo, že situácia sa nedá uzavrieť do rámca zjednodušujúcich protikladov dobra a zla. No dnes sme uviazli v slepej uličke. Už nehovoríme o zjednotenej Európe, používame radšej technokratické pojmy, lebo tušíme, že Európa fakticky zjednotená nie je a akosi sme sa zabudli dohodnúť, či je vlastne naším cieľom. Európe chýba spoločný záujem. A v tomto vákuu sa darí démonom minulosti, ktoré podnecujú strach z neznámeho a formujú si armády nenávisti. Studená vojna neprebieha len medzi Západom a Ruskom, ale aj vo vnútri Európy, vo vnútri našej spoločnosti. Zastavme to, kým je čas. Nebojme sa iných ľudí, ale tých, ktorí nás proti sebe rozoštvávajú. A strach je dnes veľký. No poznanie oslobodzuje.

     Slovensko vždy patrilo medzi krajiny, ktoré čerpali svoju silu z vnútornej plurality. Jeho identita nikdy nebola etnicky ani nábožensky homogénna. Vo svojich dejinách bolo domovom Skýtov, Keltov, Dákov, Vandalov, Hunov, Vizigótov, Gepidov, Ostrogótov, Longobardov, Herulov, Rugiov, Kvádov i Avarov, neskôr popri dominujúcich Slovanoch tu žili Maďari, Rómovia i Nemci, ktorých sem dokonca ako prisťahovalcov osobne pozval vtedajší kráľ Belo IV. A neboli tu na obtiaž, zakladali mestá, klčovali lesy na dnešných nížinách a zúrodňovali polia. Izolácia vždy znamenala úpadok. Veľké civilizácie v dejinách nevznikali tak, že sa ustráchane chránili pred všetkým cudzím, ale že všetko cudzie pohlcovali a integrovali do vlastnej kultúry, že cudzie prvky vždy inšpirovali a podnecovali rozvoj. Ak sa bojíme iných kultúr, znamená to, že nedôverujeme sile tej vlastnej. Európa nemôže prežiť bez migrácie. Je však dôležité, aby tak robila uvážlivo, bez predsudkov a systematicky, aby sa migrácia stala cieľavedomou a nie živelnou, aby sa stala prínosom a nie zdrojom konfliktov. Bez vzájomného dialógu a spolupráce, bez pochopenia obyvateľstva založeného na novej spoločenskej zmluve to však, zdá sa, nepôjde.

Viac..  EÚ zaplatí hru pre migrantov. Získať prácu v Európe by malo byť pre nich ľahšie

O Eduard Chmelár

Eduard Chmelár
Rektor Akadémie médií, politický analytik.

Odporúčame pozrieť

utecenci, migranti

EÚ zaplatí hru pre migrantov. Získať prácu v Európe by malo byť pre nich ľahšie

BRUSEL / Európska únia zaplatí novú mobilnú hru za takmer 40 tisíc eur, ktorá by mala …