EUROPSKENOVINE.EUEUZEITUNG.DE ŠTATISTIKY EUROPOSLANCOV PONUKA PRÁCE A STÁŽI V EU NOVINY.SK KONTAKT
Domov / POLITIKA / Emotívny prejav Kisku v parlamente o utečencoch: Môžeme ich prijať aj tisíc
kiska
Andrej Kiska, prezident SR. ZDROJ: prezident.sk

Emotívny prejav Kisku v parlamente o utečencoch: Môžeme ich prijať aj tisíc

Prezident Andrej Kiska počas emotívneho prejavu v parlamente poslancom povedal, že Slovensko môže pomôcť v utečeneckej kríze. Absentuje ale ochota politikov vysvetliť ľuďom, že by to neznamenalo ohrozenie krajiny. Tiež naznačil, že tému utečeneckej krízy využívajú niektorí politici zámerne.

Autor videa: Národná rada.

Doslovný prepis prejavu prezidenta Andreja Kisku v parlamente:

Vážený pán predseda Národnej rady,

vážené panie poslankyne a páni poslanci,

Vážení členovia vlády,

Dámy a páni.

Niekoľko posledných mesiacov a týždňov sa energia slovenskej domácej aj zahraničnej politiky sústredila na zápas proti prerozdeleniu utečencov, ktorí prišli do Európy v obrovských počtoch. U nás doma bola táto politická energia venovaná predovšetkým posilňovaniu a potvrdzovaniu vnútropolitickej jednoty proti takzvaným povinným kvótam. V rokovaniach s našimi európskymi partnermi to bolo úsilie takéto rozhodnutie neprijímať, prípadne ho zablokovať. Pred niekoľkými dňami sa Slovensko napokon ocitlo v absolútnej menšine európskych štátov – a pri rozhodovaní o tejto otázke neuspelo.

Požiadal som o vystúpenie pred vami, vážené panie poslankyne a páni poslanci, pretože považujem za svoju povinnosť pri tejto príležitosti hovoriť o tom, čo má pre našu krajinu aj podstatne širší rozmer.

Za posledné štvrťstoročie od pádu železnej opony zažila Európa aj globálny svet niekoľko vážnych kríz. Ale vo svojej zložitosti a neistote je svet v tomto čase znepokojujúco nestabilnejší ako počas života väčšiny z nás. A preto chcem povedať, že podľa môjho názoru v takomto svete je pre dnešné Slovensko životne dôležité nielen členstvo v Európskej únii a Aliancii. Ale je životným záujmom Slovenska mať skutočných priateľov a spojencov, ktorí nám môžu dôverovať tak, ako chceme dôverovať my im.

Chcem dnes v tejto veci osloviť vás, parlament Slovenskej republiky, a prostredníctvom vás aj politické strany, ktoré reprezentujete a ktoré sa budú zakrátko uchádzať o hlasy občanov vo voľbách.

O našej budúcnosti – o lepšom alebo horšom živote ľudí na Slovensku, ako aj o našej dlhodobej národnej bezpečnosti – sa totiž rozhoduje najskôr tu, u nás doma, na Slovensku. Nie sú a nebudú to iba písané medzinárodné zmluvy, ktoré robia naozaj dobrých priateľov a spoľahlivých spojencov a ktorých dodržiavanie by sme mali považovať za samozrejmosť.

Som presvedčený, že to, čo stojí aj nad všetkými zmluvnými vzťahmi, nad všetkými formálnymi záväzkami, nad zapísanými a podpísanými garanciami… – to je schopnosť porozumieť vážnosti chvíle. Kedy nejde o momentálnu prestíž ani o nejakú jednotlivosť. Kedy ide o silu a svedectvo spolupatričnosti, o silu a svedectvo dôvery – počas kríz, alebo pri zložitých rozhodnutiach.

Už viackrát som povedal svoj názor, že v diskusii o migračnej kríze, ktorú u nás na Slovensku vedieme už niekoľko mesiacov, ide aj o srdce a charakter Slovenska. Predovšetkým o to išlo a stále ide – veď inak Slovensko v tejto kríze doteraz nebolo bezprostredne ani vážne skúšané takým spôsobom ako niektoré iné európske krajiny, vrátane našich susedov Maďarska a Rakúska, alebo nášho najdôležitejšieho ekonomického partnera Nemecka.

Viackrát som tiež povedal, že podľa môjho názoru Slovensko má kapacitu pomôcť. Že prijatie niekoľko sto alebo aj tisíc ľudí utekajúcich pred vojnou a násilím by bolo v silách Slovenska. Myslím, že by to bolo aj prijateľné pre väčšinu našich občanov, ak by sme im takéto rozhodnutie pokojne, presne a spoločne vysvetľovali. Nešlo by o žiadne ohrozenie Slovenska, ani by to  nemalo nijaký vplyv na lepší alebo horší život ľudí na Slovensku.

Pomoc ľuďom utekajúcim pred vojnou a násilím u nás ponúkli mnohé združenia aj jednotlivci, kresťanské aj iné organizácie. Iniciatívne, spontánne a veľakrát bez publicity. Vo verejnej diskusii sa ale od počiatku stretli aj krajné názory a vzájomné obviňovanie. Inštinkt ľudskosti bol obviňovaný z naivity, a z opačnej strany často aj normálny prirodzený ľudský strach našich občanov z neznámeho dostával nálepku xenofóbie a extrémizmu.

Dovoľte mi ale povedať, že zvlášť v politickej diskusii podľa mňa zaznieval až príliš silno taký tón, ktorý tento strach zo všetkých migrantov povzbudzoval. Od bezprostrednej bezpečnostnej hrozby, ktorú by vraj predstavovalo prijatie niekoľko sto alebo tisíc ľudí utekajúcich pred vojnou. Až po necitlivosť a podsúvanie názoru, akoby takmer všetci migranti boli ekonomickí špekulanti a do Európy prichádzajú len kvôli pohodlnejšiemu životu. Niekedy sa mi tiež zdalo, že debatu o našom srdci a našom vlastnom príspevku nahradilo poučovanie iných štátov a celej Európy, kde zlyhali a čo by mali teraz robiť. A aj rozumné názory, že prekryl celkový prevládajúci dojem – pred našou domácou aj európskou verejnosťou -, že ľudí utekajúcich pred vojnou a násilím Slovensko jednoducho nechce.

Považujem za dôležité hovoriť aj o dôvodoch, prečo podľa môjho názoru slovenská pozícia prehrala súboj proti mechanizmu prerozdelenia 120-tisíc ľudí z Talianska a Grécka, ktorí do Európy utiekli pred vojnou a prenasledovaním. Prečo sme si, podľa môjho názoru, zle zapli prvý gombík v tejto migračnej kríze, ktorá pred celú Európsku úniu nadlho postaví ešte veľa nových otázok, aké sme si doteraz nemuseli klásť, a rozhodnutí, ktoré sme doteraz nepotrebovali robiť.

Nielen u nás na Slovensku, ale ani nikto v Európe nikdy nenazýval mechanizmus takzvaných kvót riešením migračnej krízy. O tom spor nikdy nebol. V situácii, kedy do Európy v posledných mesiacoch prišli státisíce ľudí a nikto neočakáva rýchlu zmenu tohto trendu, si nikto nemohol myslieť a netvrdil, že prerozdelenie najskôr 40-tisíc a teraz 120-tisíc ľudí predstavuje riešenie.

Myslím si, že slovenská zahraničná politika prehrala súboj o takzvané povinné kvóty v Európe preto, lebo dostatočne nezvážila dve podstatné veci.

Iste si pamätáte, že som tu pred vami v júni vo svoje Správe o stave republiky označil tento administratívny prerozdeľovací mechanizmus za nešťastný nápad. A prihováral som sa za to, aby Slovensko ponúklo pomoc dobrovoľne a iniciatívne, v súlade s možnosťami a kapacitami, ktoré u nás máme.

Za nešťastné a neprimerané som považoval už samotné slovo „kvóty“, ktoré sa zaužívalo. Veď nehovoríme o tovaroch na pultoch potravín, ani o pesničkách v rádiu. Hovoríme predsa o živých ľuďoch. O mužoch, ženách, deťoch, ktorí k nám do Európy utiekli a utekajú pred smrťou, násilím, prenasledovaním. Možno sa nám na Slovensku zdalo, že výraz „povinné kvóty“ akoby úplne odľudštil nešťastie konkrétnych ľudských bytostí. Lenže vo väčšine Európy nie.

Aj tam – vo väčšine Európy – si jej obyvatelia a politickí lídri uvedomujú, že v tejto ľudskej vlne sú aj migranti ekonomickí. A že ich nie je málo. Že ich všetkých nedokážeme ani nechceme prijať. Že ich musíme dokázať registrovať a tých, ktorí nespĺňajú dôvody na udelenie azylu, vracať do ich domovských bezpečných krajín.

Napriek tomu vo väčšine Európy ani úradnícky výraz kvóty neprekryl jeho ľudský a humanitárny rozmer v tomto konkrétnom prípade. Vo väčšine Európy si jej obyvatelia aj politickí lídri stále myslia, že máme a musíme pomôcť ľuďom, ktorí do Európy utekajú pred vojnou a násilím a ktorí tu už sú. Že takú povinnosť máme – a že na to máme aj možnosti. Pre väčšinu Európy aj jej politických lídrov zostal za nepekným výrazom „kvóty“ – človek. A pod číslami kvót zostali – živé ľudské bytosti.

Myslím, že tento ľudský humanitárny rozmer, túto emóciu sme jednoducho podcenili. A keď Slovensko v júli oznámilo – ešte na dobrovoľnej báze – prijatie 100 ľudí z celkového počtu 40-tisíc, stratili sme sympatie vo väčšine Európy a stratili sme porozumenie a pochopenie aj pre každý rozumný argument. Slovensko sa stalo objektom uťahovania a zosmiešňovania európskych a svetových médií. Akoby sa zo slovenskej pozície vytratil človek – a hodnota ľudskej bytosti. Bez ohľadu na pôvod, národnosť, vierovyznanie, vek alebo sociálne postavenie človeka.

Podľa môjho názoru – podľa môjho presvedčenia – musí mať aj dnes a kedykoľvek politika aj tento humanistický rozmer. Pokiaľ sa politika zúži len na pojem záujmy, od toho je už len kúsok k egoizmu, a na tomto princípe jednotná Európa nemá budúcnosť. Hovorí sa tiež, že menšie štáty – a často to počuť aj u nás a v tomto našom regióne strednej Európy -, že by sme sa mali správať predovšetkým rozumne, aby sme si ochránili naše záujmy. To je určite pravda. Ale rozumne v skutočnosti znamená, že musíme vedieť prejaviť srdce a charakter v situáciách krízových.

Druhým dôvodom, prečo podľa môjho názoru naša európska politika a slovenská pozícia prehrala boj proti prerozdeleniu 120-tisíc utečencov, bolo nepochopenie druhého –  rovnako vážneho – významu takzvaných kvót. A tým je solidarita medzi našimi európskymi štátmi navzájom, vo chvíli asi najvážnejšej krízy pravidiel od vzniku Európskej únie.

Je nám azda jasné, že žiadna európska krajina ani jej lídri si nemysleli a nemyslia, že by problémy najviac zasiahnutých krajín spasilo prerozdelenie niekoľko tisíc ľudí, ktorí by pripadli štátom odmietajúcim mechanizmus prerozdelenia. Alebo že by práve príspevok našich krajín, vrátane Slovenska, nejakým podstatným spôsobom uľahčil situáciu krajinám, kam prichádzajú desaťtisíce alebo státisíce ľudí.

Rovnako pripúšťam, že nielen Európska komisia, ale aj väčšina európskych lídrov si uvedomovali, že sme sa Európa ako celok pridlho len prizerali tomu, čo sa deje. Že sa Európa niekoľko mesiacov ako celok viac-menej len prizerala začiatku vážnej migračnej vlny. A že dnes, kedy si už rozmer toho všetkého azda všetci v Európe uvedomujeme – keď si uvedomujeme rozmer ťažkých rozhodnutí, na ktorých sa budeme musieť dohodnúť – že Európa ako celok potrebovala vyslať signál. Teda nie iba ako konkrétnu pomoc krajinám, ktoré ju potrebujú, ale aj voči sebe navzájom. Isteže nie ako riešenie migračnej krízy. Ale ako signál, že chceme a vieme konať solidárne, spoločne. Európske štáty voči sebe navzájom, aj ako signál všetkým občanom naprieč Európskou úniou.

Domnievam sa, že toto bol dôvod, pre ktorý aj predstavitelia väčšiny štátov odmietajúcich takzvané dočasné kvóty – a ešte pred ich schvaľovaním – oznámili pripravenosť prijať dokonca väčší počet ľudí, než predpokladaný počet v takzvaných kvótach. Pretože si uvedomovali, že žiadna finančná alebo iná ponuka nemôže v danej chvíli rovnocenne nahradiť toto gesto.

Domnievam sa, že preto predstavitelia viacerých krajín kritizujúcich a odmietajúcich takzvané dočasné kvóty hneď bezprostredne po ich schválení Radou ministrov Európskej únie oznámili, že budú rozhodnutie rešpektovať. Pretože chcú dodržiavať európske právo a uvedomujú si, že nesúhlas časti verejnosti, alebo aj osobné vnútropolitické ťažkosti lídrov sú v skutočnosti nepodstatné – že sú nepodstatné oproti vážnym rozhodnutiam a oproti veciam, aké pred Európou ešte sú v čase najbližších týždňov a mesiacov. A pretože sa na nich chcú podieľať s váhou, rešpektom a úctou – ako krajiny a ich predstavitelia, ktorí sú si vedomí  zmluvných záväzkov, aj vážnosti situácie pre budúcnosť a jednotu celej Európy, v tomto pre nás Európanov vážnom období.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci.

Keď som nastupoval do úradu prezidenta, vychádzal som z toho, že naše najdôležitejšie medzinárodné zmluvy a záväzky – a v širšom zmysle aj naša zahraničná a európska politika – sú principiálne ustálenou a pevne ukotvenou oblasťou všeobecne rešpektovaného demokratického štátu, akým je Slovensko. Vychádzal som z toho, že zahraničná politika má rovnaký cieľ ako domáca – zaistiť na Slovensku lepšie podmienky na život dnes a dobrú perspektívu zajtra. Predovšetkým prosperitu pre ľudí a bezpečnosť. Vychádzal som z toho, že Slovensko dodržiava pravidlá a má silných priateľov a verných spojencov. Že sme štátom, ktorý sa teší konsenzuálnej zahraničnej politike naprieč relevantným politickým spektrom. Jednoducho povedané, že v tejto oblasti nastupujem do 1. triedy dobre rozbehnutého vlaku.

Opakovanú tézu v mojich podkladoch od našich diplomatov na rokovania s predstaviteľmi iných krajín, že naše vzťahy sú „bezproblémové a nie sú v nich žiadne otvorené otázky“, som nepovažoval za frázu. Rád som venoval pozornosť aj konkrétnym možnostiam, ktoré by vzťahy Slovenska posilnili a priniesli by úžitok našim občanom. Po nástupe do úradu – a pri každej takejto príležitosti – som ľuďom, ktorí plnia úlohy zahraničnej politiky, kládol otázky o jasných, vyargumentovaných a realistických cieľoch, aké chceme a vieme dosiahnuť. Voči jednotlivým krajinám, aj voči regiónom alebo zoskupeniam, ktorých sme členmi alebo partnermi. Nie vždy som dostával a dostávam odpovede, ktoré by všeobecne formulované strategické záujmy Slovenska rozmenili na drobné, na konkrétne dosiahnuteľné ciele.

Kládol som tiež otázky, ako sme dokázali posilniť naše záujmy v tých regiónoch a štátoch, v prospech ktorých sa Slovensko viac než inde angažovalo a angažuje. Alebo kde urobili kus roboty a Slovensku dobré meno slovenskí experti. Či dokážeme rovnako dobre ako naši susedia a ďalší partneri nadviazať na politickú angažovanosť aj ekonomicky: novými kontraktmi a novými príležitosťami. Napríklad koľkokrát a ako premenilo Slovensko na príležitosť svoju prítomnosť v krízových regiónoch ako Irak, Afganistan, Cyprus, Bosna alebo celá oblasť západného Balkánu.

Viac..  Monika Beňová: Migrujúce deti čelia mnohým rizikám s celoživotnými následkami

O red

Odporúčame pozrieť

Avramopoulos

Európska migračná agenda: Komisia stanovila ďalšie kľúčové opatrenia, ktoré treba prijať

Komisia vydala správu o pokroku dosiahnutom pri plnení európskej migračnej agendy a plánu Komisie z …