blahova
Natália Blahová. PHOTO: redakcia/archív SaS.

Natália Blahová: Po 19 rokoch intervencií reflektovalo Slovensko na opakované výzvy OSN a zriadilo inštitút Komisára pre deti

Kandidujete na post Komisára pre deti. Ako hodnotíte stav ochrany práv detí?

Myslím, že z hľadiska legislatívneho je u nás ochrana práv detí ošetrená na uspokojujúcej úrovni. Ale čo je to vlastne legislatíva? Suma zákonov, noriem a predpisov, ktorá vyžaduje dôsledné dodržiavanie stanovených pravidiel. Za týchto podmienok by bolo u nás s právami detí všetko v poriadku. No problémom Slovenska nie je zákonný rámec, ale práve jeho dôsledné dodržiavanie a vyžadovanie.
A podľa konkrétnych prípadov, ktoré sledujem, sa s podobnými problémami potýkajú aj viaceré európske krajiny.

Kde teda vidíte najväčšie problémy?

Za najväčší problém považujem umiestňovanie detí do ústavných zariadení. Z toho vyplývajú ďalšie problémy s dodržiavaním a rešpektovaním ich práv. Počet detí v našich detských domovoch stúpa. Avšak podľa Dohovoru o právach dieťaťa, podľa slovenských zákonov a v neposlednom rade aj podľa stanovísk odborníkov, dieťa môže byť vyňaté zo svojej biologickej rodiny iba zo závažných dôvodov. Tie nastanú vtedy, ak miera ohrozenia dieťaťa je vysoká, teda ak sa dieťa ocitlo bez starostlivosti rodičov, čiže bolo rodičmi opustené, ak je týrané, zanedbávané alebo zneužívané.
Sme však svedkami toho, ako si štátne orgány svoju úlohu uľahčujú tým, že namiesto pomoci rodine, aby sa s dočasnými problémami vyrovnala, ponúkajú jej len represívne opatrenie toho najtvrdšieho rangu, čím je vyňatie dieťaťa z rodiny.
Je dôležité, že v zákone o rodine je explicitne uvedené, že „…Za vážne ohrozenie alebo vážne narušenie výchovy maloletého dieťaťa sa nepovažujú nedostatočné bytové pomery alebo majetkové pomery rodičov maloletého dieťaťa.“
Pričom väčšina detí v našich detských domovoch je z rodín vyňatá práve pre ekonomicko-sociálne problémy.

Prečo podľa vás siahajú k takto tvrdým opatreniam?

Veľakrát z pohodlnosti, z dôvodu absencie odbornosti a v neposlednom rade z dôvodu personálnej podvyživenosti systému. Sociálnoprávna ochrana detí je u nás i v iných krajinách EÚ primárne zameraná na depistáž, teda vyhľadávaciu činnosť v teréne, ktorá by mala identifikovať a zamedziť ohrozeniu dieťaťa. To by bolo v poriadku. No táto činnosť je len prvým krokom k ochrane práv dieťaťa. Ak sociálny systém ochrany detí detekuje problémy v rodine, v ďalšom rade by ich mal bezpodmienečne dôkladne vyšetriť a podozrenie z ohrozenia dieťaťa potvrdiť alebo vyvrátiť. Namiesto toho veľmi často už v tomto kroku, len pri domnelom ohrození nasleduje zo strany sociálky návrh na súd na vyňatie dieťaťa z rodiny.
Ak potom vôbec príde k reálnej sanácii rodiny, prebieha za ohromne sťažených podmienok, keď je vzťah dôvery rodiny k štátnym orgánom narušený a keď sú odlúčením narušené vzťahy medzi rodičmi a ich deťmi.

Spomenuli ste, že rovnaké problémy pozorujete aj v iných krajinách EÚ.

Áno. Všetky krajiny Európskej únie v tomto ohľade spája Dohovor o právach dieťaťa, ktorý hovorí o tom, že dieťa má právo vyrastať vo svojej rodine a zmluvné štáty sú povinné zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť od rodičov oddelené, pokiaľ to nie je v jeho najlepšom záujme. A tu prichádzame k tomu, ako si jednotlivé krajiny definujú najlepší záujem dieťaťa.
V súčasnosti Európska únia normuje mnohé nezásadné veci, ako sú príkony elektrických spotrebičov, zákaz používania  žiaroviek, ortuťových teplomerov, reguluje tvar ovocia na našich pultoch, no aby jednoduchou a zrozumiteľnou formou definovala, čo je to najlepší záujem dieťaťa, to zatiaľ nikomu nenapadlo. Pričom ide o neporovnateľne dôležitejší zásah do života občanov EÚ, kde rodina je najdôležitejšou a primárnou sociálnou jednotkou spoločnosti. Fatálne zásahy do života rodín majú pritom vplyv  na zdravý vývoj celých ďalších generácií.

Hovoríte, že deti sú na Slovensku vynímané z rodín aj vtedy, ak neprichádza k ich priamemu ohrozeniu a krízové situácie by sa za pomoci štátnych orgánov dali zvládnuť aj bez trhania detí od rodín. Stretli ste sa aj v rámci krajín EÚ s konkrétnymi prípadmi chybne definovaného najlepšieho záujmu dieťaťa?

V poslednom období bohužiaľ mnohokrát. Spomeňme si len na dobre mediálne zmapovanú kauzu detí Boórových. Slovenským rodičom žijúcim vo Veľkej Británii, teda v členskom štáte EÚ, boli za nevyjasnených okolností  odobratí dvaja malí synovia a rodičovské práva boli rodičom obmedzené. Pričom ohrozenie detí bolo veľmi sporné, nepreskúmané a pomoc rodine zo strany tamojších úradov nebola žiadna. Až po mediálnej smršti sa do intervencie vložila slovenská strana v podobe Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktorá vstúpila do súdneho konania na ochranu detí ako tretia strana.
Predpokladám, že ak by nebol tento prípad pod drobnohľadom verejnosti, tak deti Boórové by zostali odlúčené od svojej rodiny. Myslím si to pre to, lebo poznám veľa prípadov, kedy sa tak bohužiaľ naozaj stalo. Rodiny mali zrejme len tú smolu, že mediálne sa nedá udržať v pozornosti takto veľký počet prípadov.  Je absurdné, že len medzinárodná blamáž vie primäť jednotlivé krajiny ku kooperácii za účelom sledovania najlepšieho záujmu dieťaťa. Naozaj veľmi smutné.

Viac..  Lexmann: Potrebujeme spoločný postup v oblasti hodnotenia rizík a pravidiel transparentnosti TikToku

Ako si zdôvodňujete tento narastajúci počet prípadov v rámci EÚ?

Je to vedľajším produktom existencie Európskej únie, z čoho vyplýva voľný pohyb osôb v rámci členských štátov. Ako však vidno, mnoho zásadných vecí zostalo neošetrených a medzi nimi aj práva dieťaťa.
Rodiny žijúce a pracujúce v iných než domovských krajinách sa od majoritnej populácie odlišujú. Kultúrne a často i sociálne.  Odlišujú sa tým, že nezodpovedajú presne lokálnemu obrazu „normálnej rodiny“. Norma sa však vždy stanovuje podľa priemeru. Nezohľadňuje sa v nej teda to, z akého prostredia rodina prichádza, nezohľadňujú sa kultúrne spoločenské alebo etnické špecifiká. A s touto „normou“ sa porovnávajú menšiny . Berie sa do úvahy celkový obraz „normálnosti rodiny“ a nie najlepší záujem dieťaťa. A nepripúšťa sa názor, že to, čo je pre nás odklonom od normy, nemusí a väčšinou ani nie je ohrozením dieťaťa alebo nejakou rodinnou patológiou. Emocionálne zázemie je pre dieťa najdôležitejším faktorom jeho stabilného vývoja. Vyňatie dieťaťa z rodiny kvôli ekonomickým podmienkam sa práve preto už opakovane dostalo aj pred Európsky súd pre ľudské práva.

Hovoríte, že nie je to len problémom EÚ…

Nie, nie je to len problémom EÚ. Nezmyselným príkladom odobratia dieťaťa rodičom je aktuálny prípad malej Maxine. Dva mesiace po narodení ju nórska sociálka Barnevernet odňala slovenskému otcovi a nórskej matke. Príčinou záujmu sociálnych pracovníkov bolo to, že matka dieťaťa bola nepočujúca. Sociálne podmienky rodina spĺňala, starostlivosť rodičov o dieťa bola príkladná, rovnako ako spolupráca so štátnymi orgánmi. Napriek tomu ako dôvod okamžitého vyňatia bábätka z rodiny sociálka uviedla, že dieťa neudržiava dostatočný očný kontakt s matkou. Takýto neopodstatnený dôvod roztrhania rodiny by bol zamietnutý dokonca aj u nás a predpokladám, že súd by nebol ochotný sa ním vôbec zaoberať. Teraz má Maxine 9 mesiacov, žije v pestúnskej rodine a jej šance na návrat k vlastnej mame a otcovi sú limitované nezáujmom a neochotou štátnych orgánov oboch strán, zlyhaním diplomatických ciest a ignorovaním najlepšieho záujmu dieťaťa. Toto je reálny dôsledok toho, ako veľmi dôležité a pritom zanedbané je zmluvné ošetrenie zaobchádzania s deťmi v štátoch EÚ aj mimo EÚ. Medzinárodnými zmluvami a európskymi normami sme boli schopní regulovať a chrániť rôzne podstatné i nepodstatné skutočnosti.
No obávam sa, že sme zabudli na to najdôležitejšie. Na práva dieťaťa.

Na otázky spravodajského portálu EuropskeNoviny.sk odpovedala Natália Blahová, kandidatka SaS na Komisara pre deti.

O red

Odporúčame pozrieť

nicholsonova

Lucia Ďuriš Nicholsonová: Vyhláste novú voľbu komisárky pre deti!

Europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová, spolu s ďalšími poslancami EP – Michalom Šimečkom, Michalom Wiezikom, Martinom …

Consent choices