EUROPSKENOVINE.EUEUZEITUNG.DE ŠTATISTIKY EUROPOSLANCOV PONUKA PRÁCE A STÁŽI V EU NOVINY.SK KONTAKT
Domov / ROZHOVORY / Ivan Mikloš: Ukrajina pripomína Slovensko po Mečiarovi

Ivan Mikloš: Ukrajina pripomína Slovensko po Mečiarovi

Ivan Mikloš hovorí o tom, ako vojna urýchľuje reformy na Ukrajine, prečo sa Putin prepočítal, a prečo pomôže integrácia Ukrajiny východnému Slovensku.

Aké sú vaše prvé dojmy z Ukrajiny – v čom vás krajina prekvapila?

Prvýkrát som navštívil Ukrajinu ešte v roku 1997, a teraz, hneď po Majdane, som bol jedným z rečníkov na veľkej konferencii o reformách v Kyjeve. Potom som bol ešte na pár podobných akciách. Ako vznikla táto vláda po voľbách, ma v januári nezávisle od seba oslovil minister hospodárstva aj ministerka financií.

Na Slovensku som robil reformy v oboch oblastiach, tak som im povedal, že môžem robiť poradcu obom. Navyše sídlia v jednej budove.

Každého človeka, ktorý sa iba trochu zaujíma o ekonomiku, zarazí, že krajina, ktorá má tak obrovský potenciál, sa má tak zle. Vlastne premrhala dvadsaťpäť rokov, nerobila reformy.

Mnoho šikovných ľudí odišlo, miera sivej a čiernej ekonomiky je enormná, štát je neefektívny. Krajina mala silný priemysel, ale vôbec nie reštrukturalizovaný. Obrovský potenciál v poľnohospodárstve, takisto nevyužitý.

Na druhej strane všetko toto vytvára obrovský potenciál, ak sa s tým niečo spraví. Ak sa urobia potrebné reformy a zmeny, dáva to šancu na rýchly a udržateľný ekonomický rast.

Čím sa súčasná Ukrajina podobá Slovensku spred pätnástich rokov, keď ste tu zavádzali prvé reformy? A v čom sa, naopak, odlišuje?

V mnohom pripomína Slovenko po Mečiarovi v roku 1998. Je tu obrovská miera korupcie, ktorá bolo generovaná vládou. Vidíme iba málo zahraničných investícií, je tu veľká makroekonomická nerovnováha.

Zdedený stav ekonomiky je podobný našej po roku 1998, ale je to ešte zložitejšie.

My sme nečelili vojne, navyše na časti územia, ktoré je priemyselne vysoko nadpriemerné oproti zvyšku krajiny. Na druhej strane potreba tých reforiem je ešte akútnejšia.

Prečo krajina takto ekonomicky dopadla?

Najúspešnejšie príbehy transformácie z plánovanej ekonomiky sú Poľsko, Pobaltie a Slovensko. Ukrajinci sa dnes na tieto príklady pozerajú. Napríklad Poľsko – porovnateľné z hľadiska veľkosti a so spoločnou históriou – malo po páde komunizmu podobné HDP na obyvateľa ako Ukrajina. Predminulý rok malo Poľsko už trojnásobné HDP ako Ukrajina.

Bielorusko s podobnou východiskovou situáciou malo tiež podobné HDP na obyvateľa a dnes má dve až 2,5 násobne vyššie HDP ako Ukrajina. Toto ukazuje, že najlepším variantom pre postkomunistické krajiny sú reformy a integrácia.

A porovnanie s Bieloruskom ukazuje, že polovičaté reformy sú horšie ako žiadne reformy, pretože v Bielorusku sa takmer žiadne reformy neurobili.

Na Ukrajine padol ekonomický systém, nevytvorili sa inštitúcie, podmienky a štruktúry pre trhovú ekonomiku, krajina tak bola doslova rozparcelovaná oligarchami. Tí potom bránili skutočným reformám, lebo profitovali zo zdeformovaného prostredia.

Je to poučenie aj do budúcnosti – reformy musia byť natoľko komplexné a hlboké, že zmenia reálne fungovanie štátu. Ak nie, tak reformy prinášajú iba náklady a ďalšie deformácie.

Aká je sila oligarchov, ak to porovnáte s chápadlami oligarchov na Slovensku?

Je to neporovnateľné. Tá miera vplyvu oligarchov alebo neštandardnosti prostredia – ako sa tomu slušne hovorí – je rádovo vyššia. Ale mení sa to. Je nezmysel, čo rozpráva Robert Fico, že ukrajinský parlament je taký istý ako pred dvomi rokmi.

Áno, predtým takmer všetci poslanci boli kúpení, boli na výplatnej listine oligarchov. Neexistoval ani žiadny reálny program vlády a podobne. Dnes sú mnohí poslanci aj tí, čo boli predtým, ale je tam prevaha nových ľudí z tretieho sektora, z neziskoviek, bývalí novinári, reformne naladení ľudia.

Dnes už tie strany fungujú štandardne, dohodli sa na programe, podpísali koaličnú zmluvu. A najväčší rozdiel je v tom, že Ukrajina má reprezentáciu so silným proeurópskym a reformným mandátom.

To je dané Majdanom, ale aj prezidentom Porošenkom, ktorý s tým programom zvíťazil vo voľbách. Politici dnes majú záväzok voči ľuďom reformný program realizovať. Oligarchovia stále politiku ovplyvňujú, ale majú výrazne užší priestor na manévrovanie.

Dochádza tak ku konfliktom medzi oligarchami a štátom?

Oligarchovia nechcú stratiť vplyv a moc. Keď som bol naposledy v Kyjeve, Achmetovovi baníci protestovali, lebo chcú garantované ceny uhlia. Svetom obehla správa, ako oligarcha Kolomojský poslal svoje ozbrojené komando do Ukrtransgas, kde má 40 percent.

Štát tam má 60 percent, ale nevedel to kontrolovať, lebo manažérsky to mal pod palcom práve Kolomojský a na všetko bolo treba 61-percentný súhlas. Prezident sa vtedy postavil proti nemu veľmi nekompromisne. Nakoniec sa Kolomojský stiahol, dokonca odstúpil zo stoličky gubernátora Dnepropetrovskej oblasti.

Napriek tomu, že má silné zásluhy, lebo jeho súkromné vojsko zastavilo neoznačených ruských ozbrojencov v ťažení na východe Ukrajiny. Ďalší oligarcha Firtaš zbohatol najmä vďaka Gazpromu, bol to Putinov biely kôň, ten radšej ušiel z Ukrajiny.

Achmetov je najbohatší Ukrajinec, hral na obe strany, ale v konflikte sa musel rozhodnúť a je lojálny vláde. Pomery sa teda štandardizujú. Reformy sa robia v skorumpovanej polícii, prokuratúre, obstarávaniach a podobne, oligarchovia tomu nebránia.

Aký je scenár vývoja na Ukrajine krátkodobo a dlhodobo? Ako reálne Ukrajinci vidia napríklad znovuzískanie Krymu či kontroly na východe?

Každému je jasné, že s Krymom to bude ťažké, ale Ukrajina sa s tým nikdy nezmieri. Bude to ešte ťažšie ako v Donbase. Aby sa vyriešila situácia na východe Ukrajiny, krajina radikálne zvýšila výdavky na armádu z jedného percenta na päť percent HDP, prebehla čiastočná mobilizácia a to napriek tomu, že štát musí šetriť.

Je však aj v záujme Západu, aby Ukrajina kontrolovala krajinu v rámci svojich hraníc. Pre Putina je kľúčové destabilizovať Ukrajinu, aby nebola úspešná v reformách a integračných ambíciách.

Práve preto musí krajina o to viac robiť reformy, lebo ak bude silná ekonomicky, bude silná aj vojensky. A silnejšia krajina motivuje občanov zostať.

Z nálad na Ukrajine cítiť, že Majdan, ale aj vojna ich ako národ zomkla.

To určite. A to je to, v čom sa Putin podľa mňa prepočítal. Vlastne pomohol vytvoriť ukrajinský národ. Historicky najmä ľudia na východe Ukrajiny sa cítili viac Rusmi.

Volebné výsledky a prieskumy potvrdzujú, že tá agresia vytvorila ukrajinský národ, a je jedno, či hovorí ukrajinsky alebo rusky, cítiť to na každom kroku.

Bude sa podľa vás – v prípade integrácie Ukrajiny do EÚ – opakovať situácia gastarbeiterov, ktorí chodili pracovať zo Slovenska do Rakúska? Teda budú chodiť ľudia z Ukrajiny pracovať na Slovensko?

Mnoho ľudí z Ukrajiny už odišlo do zahraničia. A po integrácii to môže ešte vzrásť. Ale pozrite sa na náš príbeh – s Rakúšanmi to bolo win-win. Pomohlo to Slovensku, ale aj východnému Rakúsku. To bola pri železnej opone najzaostalejšia časť Rakúska.

Viac..  Jaroslav Chlebo: Migrácia ako ľudské právo? Z nášho pohľadu absurdná vízia

Naopak, západné Slovensko profituje z blízkosti k Rakúsku. Rovnako to bolo v ďalších príkladoch: Česko – Nemecko, Poľsko – Nemecko, alebo Maďarsko – Rakúsko.

Východnému Slovensku by nič viac neprospelo ako integrácia Ukrajiny, a práve západné regióny Ukrajiny by profitovali.

Ako vojna pribrzdila alebo urýchlila reformy? Napríklad bankový sektor pridusil špeciálny odvod 1,5% z každej transakcie na armádu, čo zasa podporuje kešovú sivú ekonomiku.

Podnikatelia a zahraničné investície majú radi stabilné, predvídateľné prostredie. O to, čo je tá situácia ťažšia, o to viac a hlbšie musia byť reformy.

Pokiaľ ide o nepopulárne opatrenia, treba si uvedomiť, že krajina krachovala, bola bez rezerv, s neudržateľným deficitom. Kľúčové bolo si požičať, museli znižovať výdavky – škrtalo sa v mzdách, dôchodkoch, ceny za energie išli hore, zaviedli sa dane na luxusné autá…. nebol čas na štrukturálne reformy. Potrebovali udržať – obrazne povedané – pacienta pri živote.

Tieto nesystémové krátkodobé opatrenia ešte zhoršili systém, ale boli nevyhnutné. Dostali sme čas pripraviť poriadne reformy. Teraz pracujem na novej daňovej reforme, kde bude nový systém jednoduchší, efektívnejší a s nižšími daňami už od budúceho roka. Ukrajinci sa inšpirujú aj našou daňovou reformou.

Bude aj rovná daň?

Ukrajina rovnú daň mala – daň z príjmov bola 15 percent. Len samotná rovná daň nie je riešenie. Nestačí, musí byť súčasťou celého systému.

Za rok zdražel na Ukrajine plyn sedemnásobne, pohonné hmoty dvojnásobne, potraviny podobne, pri takmer rovnakých platoch. Nevytvára to tlak na ďalšie nepokoje, sociálny kolaps a rozvrat štátu?

Riziko sociálnych nepokojov tu je. Dá sa zmenšiť, keď sa reformy komunikujú – najmä cez elektronické médiá. Ak sa to nekomunikuje, je to voda na mlyn populistom.

Zatiaľ to nie je veľmi cítiť, ale napríklad Julia Tymošenková silno kritizuje vlastnú koalíciu za zdražovanie. Kritizovať je ľahké, ale aké je riešenie?

Treba vysvetliť ľuďom, že musíme deregulovať ceny plynu, lebo sme ich 25 rokov nederegulovali. Práve takéto ceny boli hlavné príjmy oligarchov. Oni kúpili za 10 až 12 percent trhovej ceny a arbitrážou zarobili.

Čím viac deregulácie, tým menej korupcie. Čím viac deregulácie, tým menej plytvania s energiou, ale aj znižovanie závislosti od Ruska. A v konečnom dôsledku vyššie investície do modernizácie a ukrajinských energetických zdrojov.

Samozrejme, tým najzranitelnejším vrstvám obyvateľstva to treba kompenzovať. Ukrajina nemá inú šancu, ako robiť reformy. Na presadenie reforiem treba líderstvo a vedieť sa brániť populistom.

Ako vnímajú Ukrajinci dichotómiu slovenskej zahraničnej politiky vo vzťahu k Rusku a Ukrajine? Iné hovorí štát, iné premiér.

Citlivo. Predstavte si, že vám horí dom, zapálil vám ho a udržiava ho váš veľký sused. Druhý sused vás namiesto hasenia kritizuje, že ho hasíte zle a ešte ospravedlňuje toho, kto vám ho podpálil.

Nijak inak sa nedajú vnímať výroky Roberta Fica, ktoré sú v rozpore s oficiálnou politikou EÚ a Slovenska.

Kde môže Ukrajina preraziť – ktoré odvetvia dokážu potiahnuť ekonomiku?

Samozrejme, v poľnohospodárstve je ten potenciál obrovský. Ale potrebujete investície a reformy – do infraštruktúry, spracovateľského priemyslu. Na Ukrajine nie je trh s pôdou. Teraz už riešime dlhodobý lízing pôdy. Podnikateľské prostredie s korupciou hatí investície.

Nemyslím si, že krajina si má vybrať odvetvie, ktoré bude primárne rozvíjať, ale celkovo zlepšiť podnikateľské prostredie a investori prídu. Nie kvôli nejakým stimulom, ale prostrediu. Lacná pracovná sila a 300-percentná devalvácia z posledného roka je pre investorov veľmi atraktívna.

Ale je tá pracovná sila aj kvalifikovaná a pracovitá?

Určite áno. Sú tu kvalitné školy. A tú pracovitosť – vidíte koniec koncov, že množstvo vzdelaných učiteľov, lekárov a pod. robia u nás podradnú prácu na stavbách. Iba preto, aby lepšie uživili svoje rodiny.

V tejto situácii, ak sa urobia reformy, Ukrajina dokáže ísť príkladom Slovenska a efektívne vyrábať autá, chladničky, televízory. Dokázala by toto všetko vyrábať v porovnateľnej kvalite so zlomkovými nákladmi.

Nejdeme trocha proti sebe – veď táto výroba by potom opustila Slovensko.

Nie je garancia, že ak to neurobí Ukrajina, neurobí to niekto iný. Budú to vedieť lacnejšie spraviť v Rumunsku, Bulharsku, Turecku alebo Moldavsku, to je jasné. Tá konkurencia je globálna.

Časť jednoduchej výroby odíde zo Slovenska – otázka je iba čas a miesto. Preto je pre nás dôležité robiť tiež reformy a snažiť sa vyrábať sofistikovanejšie výrobky, služby, vyvíjať veci, kde nie sú potrebné iba ruky, ale aj rozum.

Keďže máme takú vládu akú máme, ktorá nepokračuje v reformách, navyše tie, čo boli, ničí, tak skutočne, ak to pôjde takto ďalej, máme sa čoho obávať.

Prečo ste išli na Ukrajinu? Je to pre vás výzva alebo až taký možno útek z krajiny, kde vidíte, že Fico je tu na dlho zabetónovaný?

Nie je to určite útek. Považujem to za zmysluplnejšie využitie môjho času, kapacity a skúseností. Tie skúsenosti, ktoré mám – reformy počas prvej, druhej Dzurindovej vlády, ale aj po roku 2010 – sú najmä praktické a chcem Ukrajine pomôcť. Zároveň sa učím, spoznávam nových ľudí a napĺňa ma to.

Do akej miery počúvajú Ukrajinci vaše rady? Dokážete reálne meniť veci?

Mám priamy kontakt s ministrami, keď nie som osobne v Kyjeve, tak mailom. Povedali sme si, čo sú kľúčové oblasti – napríklad na ministerstve financií je to daňová reforma, na ministerstve hospodárstva je to koordinácia reformnej politiky a stratégia – a tým sa primárne venujem.

Myslím, že viem byť užitočný aj na komunikáciu a vysvetľovanie reforiem. Stretávam sa s poslancami, s tretím sektorom a podobne. Keby ma nepočúvali, nebol by som tam. Ja som sa tam netlačil.

Reformy sú politický proces, pri koaličnej vláde to trvá troška dlhšie. Navyše tým, že Mikuláš Dzurinda nastúpil ako poradca prezidenta Petra Porošenka, tak sa naša sila a vplyv ešte zvýšili.

Ako sa Ukrajinci pozerajú na to, že im do vnútorných vecí „kafrú“ zahraničiari?

Ukrajina je v ťažkej situácii. Ale jedna z mála výhod je, že sa môžu poučiť z toho, čo sme dokázali spraviť dobre a čo sme spravili zle. Zobrali si príklad náš, pobaltských krajín či Gruzínska.

Na Ukrajine je dnes minister hopodárstva Litovčan. Je tam veľa Gruzíncov, napríklad minister zdravotníctva, námestníčka ministra vnútra.

V poslednom období sa hovorí najmä o utečeneckej kríze, dokonca o ruskom zapojení v Sýrii. O Ukrajine je ticho, aspoň v našich médiách. Aká je súčasná situácia?

O red

Odporúčame pozrieť

Lajcak

GLOBSEC bol v Bratislave už po 13-krát. Vznikol pritom ako študentská iniciatíva

BRATISLAVA / Vzniklo to ako študentská iniciatíva pred 13 rokmi a postupne sa sa z toho …