EuropskeNoviny.sk
Európsky parlament hlasoval o návrhu na eutanáziu. Ten požadoval, aby bola dostupná pre všetkých občanov EÚ. Návrh neprešiel, zo 751 hlasov získal 95.
Nič prekvapivé. Okrem reakcie europoslankyne Záborskej. Podľa nej “Je to pozitívny signál, že ľudská dôstojnosť je ešte stále vnímaná ako univerzálna hodnota, ktorá stojí nad politickou ideológiou,”. Nepomýlila sa? Takéto konštatovanie by sa hodilo práve v prípade jej schválenia. Avšak s drobnou zmenou: „Bol by to pozitívny signál, že ľudská dôstojnosť je vnímaná ako hodnota, ktorá stojí nad politickou ideológiou a náboženstvom.”
Ľudská dôstojnosť nie je univerzálna. Je len moja, tvoja, jeho .. a o tom, ako tú svoju kto vníma, snáď nemá rozhodovať za nás všetkých pani europoslankyňa.
Ako už v minulosti poznamenal kolega Peter Osuský, „civilizovaná krajina, akou Slovensko bezpochyby je, nevydá trestanca do takej krajiny, v ktorej mu hrozia fyzické tresty, mučenie alebo iné neľudské zaobchádzanie.“
S takýmto prístupom sa dá len súhlasiť. A to aj ak ide o vraha, alebo inú nebezpečnú kreatúru. Vyspelá spoločnosť by mala totiž využiť všetky možnosti na to, aby zabránila utrpeniu ľudí. Prečo to má platiť len v prípade vrahov a trestancov? Ako k tomu prídu trpiaci, nevyliečiteľne chorí, bez šance na vyliečenie, prežívajúci posledné mesiace, možno týždne svojho života, v neznesiteľných mukách? Prečo naša spoločnosť takýmto ľuďom nedá slobodnú možnosť voľby rozhodnúť sa pre dôstojné a bezbolestné ukončenie svojho trápenia? Ak je tu niečo nedôstojné, je to bránenie v dobrovoľnom a slobodnom rozhodovaní človeku, ktorý je v bolestiach, odkázaný na pomoc druhých a poznajúci svoju bezvýchodiskovú prognózu. Prečo je takto trpiaci človek odkázaný prosíkať o skrátenie svojho utrpenia? Je nepochopiteľné a hlavne neľudské, že takýmto ľuďom naša spoločnosť odmieta pomôcť.
Odkedy sa téme eutanázie venujem, stretla som sa s mnohými príbehmi, argumentmi a postojmi. Všetky ma utvrdili v tom, že neexistujú racionálne dôvody a neriešiteľné prekážky, prečo eutanáziu, samozrejme za prísnych a kontrolovaných pravidiel, s možnosťou výhrady vo svedomí, nelegalizovať. Existujú len ideologické a náboženské. O to viac je nepochopiteľný tu prameniaci odpor. Nikoho, kto ju odmieta, by sa jej legalizáciou nič nezmenilo. Nemá byť predsa povinná. Bola by len možnosťou pre nevyliečiteľne chorých ľudí s nezvrátiteľnou prognózou, ktorí sa dobrovoľne rozhodnú svoje utrpenie skrátiť a sú presvedčení, že ich život patrí im a len oni o ňom majú rozhodovať.
V jednom však s pani europoslankyňou súhlasím. Rozhodovať o legalizácii eutanázie by sa nemalo v Bruseli, ale v členských krajinách. A verím, že príde čas, kedy eutanázia prestane byť aj na Slovensku témou ideologickou, náboženskou, alibisticky odmietanou alebo cielene nekomunikovanou a kontroverznou. Je totiž otázkou sebaurčenia a ľudskej dôstojnosti a má rešpektovať človeka ako rozumnú a slobodnú bytosť s právom na vlastný názor a rozhodnutia. Nech nám neostane naveky konštatovať, že život vždy končí smrťou, no ak ho postihne zákerná a nevyliečiteľná choroba, musí končiť jej drastickou formou.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravila Jana Kiššová, podpredsedníčka strany SaS
