EuropskeNoviny.sk
V Európe rastie vlna nacionalizmu a nie som z toho nadšený. Nacionalizmus je zlou odpoveďou, ale to neznamená, že problém, na ktorý reaguje, reálne neexistuje. Žiaľ, existuje a je čoraz väčší. Európska únia je v kríze, ktorá nie je technická: je to kríza systémová, ktorá súvisí s demokratickým deficitom, potieraním suverenity štátov a sociálnym prepadom.
Únava z globalizácie
Ľudia sú unavení z globalizácie, vadí im arogancia kapitálu a vidia, že nadnárodné projekty, dokonca aj tie, ktoré majú ambíciu byť demokraticky legitímne, ako je Európska únia, neponúkajú viac než fasádu demokracie, fasádu občianskej spoločnosti, fasádu sociálneho zmieru. Preto rastie skepsa voči EÚ aj medzi politickou ľavicou. Hádzať všetkých kritikov EÚ do vreca nacionalizmu je hrubým nepochopením toho, čo sa dnes v Európe deje.
Vzťah k EÚ (respektíve k akýmkoľvek kozmopolitnejším víziám) súvisí aj s majetkovým a mocenským postavením v spoločnosti, ktoré Karl Marx analyzoval pod pojmom spoločenské triedy. Triedne postavenie určuje mnohé hodnotové postoje, napríklad postoj k národným verzus globálnym identitám.
Bežní ľudia sa nechcú vzdávať národného štátu
Nižšia stredná trieda patrí medzi tie najvzdelanejšie spoločenské vrstvy, ktorá často hľadá svoje uplatnenie za hranicami svojho rodného štátu, rada cestuje, spoznáva iné kultúry, pohŕda prehnaným národovectvom či konzervatívnejšími stereotypmi. Rozmýšľa v abstrakciách a za svoju morálnu povinnosť považuje prejavovať určitú dávku idealizmu. Hodnotami stredných vrstiev sú celkom prirodzene kozmopolitanizmus, meritokracia a liberálne slobody.
Naopak, chudobnejšie vrstvy kdekoľvek vo svete stále svoju identitu odvíjajú od príslušnosti od svojej komunity, od svojho štátu či národa, majú realistickejšie postoje a menej politickej korektnosti. Súvisí to s ich životnou perspektívou, ktorá im zväčša neumožňuje významnejšie uplatnenie za hranicami svojho štátu, nehovoriac o ekonomickom postavení, ktoré im bráni v cestovaní a spoznávaní iných kultúr. Ich životný svet je surovejší, ich postoje praktickejšie. Hodnotami chudobných vrstiev sú zväčša komunita, rovnosť a solidarita.
Národný štát alebo globálny kapitál – iná cesta nie je!
Netvrdím, že globálna identita sa s postojmi bežných ľudí zákonite vylučuje a už vôbec nie, že sa treba nevyhnutne zmieriť s nacionalizmom, či už lokálnym, štátnym, alebo európskym (hoci ten tretí nie je opiátom bežných ľudí, ako skôr technokratov a liberálnych elít). Hovorím len, že stratégia kozmopolitného globalizmu (vrátane progresívneho alterglobalizmu), ktorá vyzýva k radikálnemu prekonaniu národnej identity, aby mohla byť vytvorená globálna identita, prehliada jeden dosť trápny fakt: že keď sa zbavíme národného štátu, jedinou aktuálne realistickou alternatívou je neobmedzená dominancia nadnárodných korporácií, nie kozmopolitný globálny sociálny (socialistický) štát. Alternatívy nevznikajú tým, že si ich jednoducho vysnívame. Kým neoliberálny globalizačný model nebude mať reálnu protiváhu, je povinnosťou ľavice obhajovať štát a nerozbíjať identity, ktoré ho držia pokope.
Búšiť do národného štátu je teda v tejto historickej fáze v záujme globálneho kapitálu viac než v záujme kohokoľvek iného. Nečudo, že snobské pravicové médiá tlieskajú vždy, keď pomýlení liberáli označujú každú obhajobu národného štátu za prejav nacionalizmu či fašizmu. Takýto diskurz je v ich záujme. Globálny socialistický štát je boj na dlhé trate. Je politicky naivné obetovať v mene vzdialenej chiméry to jediné, čo dnes drží kapitál na uzde – národný štát.
Nacionalizmus alebo globalizmus – falošná dilema!
Čeliť krajnému nacionalizmu podporou globalizácie, to je ako hasiť požiare povodňami. Globalizácia nie je riešením problémov, ona sama je problém. Nie preto, že by človek odmietal výdobytky typu internetu, rýchleho cestovania či spoznávanie iných kultúr. Toto všetko je fajn. Globalizácia je nebezpečná z úplne iných dôvodov. Globalizácia požiera demokraciu, požiera suverenitu, požiera sociálny zmier. Namiesto väčšej slobody sa šíri diktát nadnárodných koncernov, namiesto väčšej otvorenosti zažívame primitívnu amerikanizáciu a nivočenie krásnych lokálnych kultúr.
Čoraz viac som presvedčený, že v súčasnom svete neexistuje iný spôsob, ako zabezpečiť sociálne prerozdelenie a demokraciu, než je národný štát. Musíme spolupracovať s inými štátmi, musíme vytvárať internacionálne projekty, to áno. Ale medzi internacionalizmom a kozmopolitanizmom je sakramentnský rozdieľ. Podľa môjho názoru nesmieme dovoliť, aby sme zničili to jediné, čo sa dnes môže postaviť veľkému kapitálu. Byť antiglobalistom, to nijako nesúvisí s nacionalizmom, ale naopak, súvisí to s demokratickým socializmom – s ľavicou.
Európska únia – vláda elít, prostredníctvom elít a pre elity
Všetci vidíme, že nadnárodné útvary sú riadené technokratmi, ktorí nemajú žiadnu demokratickú legitimitu a slúžia záujmom veľkých bánk a korporácií. Stačí sa pozrieť na to, ako Európska únia dáva dokopy TTIP. Poza chrbty občanov. Alebo ako EÚ znásilnila Grécko. S gréckym referendom si nelámala hlavu. Zabudnite na demokraciu v nadnárodných útvaroch – tam sa to vláda elít, prostredníctvom elít a pre elity.
Môžeme donekonečna snívať o globálnom sociálnom štáte, či globálnej občianskej spoločnosti. Nič také sa najbližšie desaťročia nepodarí vytvoriť ani v zárodku. Národný štát ostáva jedinou brázdou proti nadnárodným korporáciám a globálnym elitám. Jediným útočiskom demokracie, jediným útočiskom sociálneho zmieru.
Ľavicový antiglobalizmus
Ľavica musí rozmýšľať nad alternatívami do budúcnosti, ale zároveň musí byť dostatočne realistická, aby nerobila – s prepáčením – užitočných idiotov nadnárodným elitám. A áno, hovorím aj o Európskej únii, ktorá je v súčasnej podobe ťahúňom neoliberalizmu a elitárstva. Takúto Európu ľavica nechce! Otázka je, či je v globálnom kapitalizme iná Európa vôbec možná.
Neoliberalizmus nie je nejakou zlou verziou globalizácie. On je v kapitalizme jedinou možnou verziou globalizácie. Musíme bojovať proti obom extrémom: proti ideológii krajného nacionalizmu, ako aj proti ideológiám globalizácie. Iba tak uchránime skutočnú demokraciu a sociálny štát. Preto tvrdím: som ľavičiar, a teda antiglobalista.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Ľuboš Blaha , predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti
