EuropskeNoviny.sk
Európske krajiny prežívajú ťažké obdobie. Musia totiž stále častejšie odpovedať na základnú otázku: na akých princípoch vlastne stoja? Utečenecká kríza z roku 2015 výrazne spochybnila solidárnosť a sociálnosť ako krásnu ideu, ktorou sa hrdili krajiny aj inštitúcie Európskej únie. Tieto slogany fungovali iba dovtedy, kým neprišiel reálny test. Test v podobe náporu ľudí, ktorí by reálne mohli solidaritu aj potrebovať. Tvárou v tvár rastúcemu odporu voči migrantom zrazu začína Európska únia čeliť aj rastu populistov a extrémistov postupne okupujúcich parlamentné lavice.
Tento týždeň prišiel pre Európske krajiny úplne nový test integrity. Test o to ťažší, že spochybňuje základný stavebný kameň, na ktorom stojí idea sociálneho štátu – platenie daní. Únik informácií o daňových únikoch zbohatlíkov z radov politikov, diktátorov ale aj bohatých podnikateľov v krajinách Európy a Blízkeho Východu je potupnou fackou pre jeho obhajcov. Poukazuje totiž na to, že práve tí, ktorých má daňové zaťaženie zasiahnuť najviac, sa mu často vedia vyhnúť spôsobmi, o ktorých sa bežným ľuďom iba sníva.
Platenie daní je v západnej Európe založené najmä na viere v to, že každý má zaplatiť svoj „spravodlivý podiel“. Vytvára sa tým predpoklad, že existuje morálna povinnosť platiť dane amorálne právo opovrhnúť každým, kto túto posvätnú povinnosť spochybňuje. Moralizovanie zo strany byrokratov a politikov voči ľuďom, ktorí optimalizujú alebo spochybňujú platenie daní pripomína kult sociálneho štátu, bez ktorého by hrozilo zrútenie jeho financovania.
To by znamenalo aj spochybnenie cieľov sociálneho štátu, ktoré sa dajú dosiahnuť aj mimo štátneho aparátu, ktorý je synonymom neefektívnosti. Najmä pokiaľ verejné služby poskytované ako „protihodnota“ za dane sú priam na žalostnej úrovni. Jediné, čo teda môže poháňať a podporovať vieru v dane je presvedčenie, že naozaj bohatí platia viac v podobe ich spravodlivého podielu. Pokiaľ niekto tieto ilúzie ešte stále mal, Panama Papers by mali byť posledným klincom do rakvy tejto viery.
To bude ďalšou vodou na mlyn pre dve formy opozície. Prvou skupinou sú ľavicoví populisti (či už národní socialisti, alebo tí tradiční) volajúci po väčšej kontrole podnikateľov a po nastolení strateného ideálu pomocou sily. To môže v najhoršej podobe viesť až k novej vojne voči daňovým rajom a zvyšovaniu moci daňových úradov. Bez ohľadu na to, že snaha vyhnúť sa daniam vychádza iba z nekompetenej daňovej politiky krajín EÚ, ktoré navyše za tieto financie podnikom a spoločnosti poskytujú iba omrvinky.
Druhou opozíciou s právom kričať z plného hrdla sú liberáli spochybňujúci sväté právo štátu brať koľko sa mu zachce bez protiváhy pre svojich občanov. Ak totiž bohatí majú páky ako sa daniam vyhnúť, nútiť chudobných pod hrozbou daňových kontrol sa stane čoraz ťažšie obhájiteľnou stratégiou hasenia chýbajúcich príjmov. Mýtus spravodlivého podielu dneškom totiž padol. Spravodlivý podiel skončil v Paname.
Komentár pripravil Martin Reguli, Nadácia F.A.Hayeka.
