Mady Delvaux: S príchodom samoučiacich robotov bude potrebné priniesť nové riešenia

Roboty, či už sú to drony alebo lekárske prístroje, sa pomaly stávajú súčasťou každodenného života, nie sú však dostatočne právne ošetrené. Parlament chce preto vyzvať Komisiu, aby tu navrhla európsku legislatívu. Plénum rokuje a hlasuje o uznesení, v ktorom sa uvádza, že roboty by mali mať, podobne ako firmy, svoju právnu formu, vďaka ktorej by ich bolo možné stíhať za škody, ktoré môžu spôsobiť. Uznesenie predkladá aj pravidlá na to, ako by mali roboty spolupracovať s ľuďmi.

Autorka parlamentného uznesenia Mady Delvaux (S&, LU), vysvetlila, prečo sa Parlament tejto otázke venuje. Je presvedčená, že roboty ľudí nenahradia, ale budú s nimi spolupracovať.

 O akých robotoch je tu reč? Môžete uviesť nejaké príklady?

Nehovoríme tu o zbraniach. Roboty chápeme ako stroje alebo objekty vybavené senzormi a vzájomne prepojené, takže môžu zhromažďovať údaje. Pričom v budúcnosti by sme mali byť svedkami čoraz väčšieho nástupu samoučiaciach sa robotov. Snáď najprestížnejšími robotmi sú autá jazdiace bez šoféra. Potom tu máme drony, priemyselné roboty, roboty, ktoré sa starajú o ľudí, hračky a v neposlednom rade roboty uľahčujúce prácu farmárom alebo požiarnikom.

Vo vašej správe pojednávate o otázke, či by roboty nemali mať právnu formu, akúsi elektronickú osobnosť. Čo by to znamenalo v praxi?

S príchodom samoučiacich robotov bude potrebné priniesť nové riešenia. Preto od Komisie požadujeme, aby preverila, aké sú tu možnosti. Jednou z nich by mohlo byť vytvorenie akejsi e-osobnosti pre roboty, najmä čo sa týka ručenia za škody. Podobne ako to je dnes u firiem [firma – právnická osoba – ručí svojím majetkom, nie majetkom vlastníkov]. Toto však nemusíme riešiť teraz, zahorúca. Dnes potrebujeme vytvoriť právny rámec pre roboty, ktoré sú už na trhu a tie, ktoré by mali prísť počas najbližších 10-15 rokov.

Takže kto bude dovtedy niesť zodpovednosť v prípade škôd? Vývojár, výrobca alebo programátor?

Sú to dve možnosti. Jedna z nich vychádza z princípu objektívnej zodpovednosti. V tomto prípade by mal byť zodpovedný výrobca, pretože kto pozná jeho roboty lepšie ako on sám a dokáže zabrániť potenciálnym škodám? V prípade vymáhania náhrady by sa potom mohol obrátiť na svojich subdodávateľov, aby sa na jej úhrade podieľali aj oni. Druhá možnosť je taká, že na začiatku komercializácie robota sa urobia rizikové testy. Škodu potom spoločne nahradia všetci zainteresovaní. Pre niektoré veľké roboty by malo podľa nás existovať povinné poistenie.

Vo vašom dokumente sa píše aj o zraniteľných typoch ľudí, ktorí by sa mohli na roboty citovo naviazať. Ako sa dá predísť takémuto scenáru a zneužívaniu ľudskej slabosti?

Ľuďom musíme vždy pripomínať, že robot nie je človek a človekom ani nikdy nebude. Môže prejaviť empatiu, ale nebude ju cítiť. My tu však nechceme roboty – humanoidy, ako majú v Japonsku. Navrhli sme aj etickú chartu, kde od dizajnérov a výrobcov požadujeme, aby nevyrábali roboty, na ktoré by sa mohli ľudia naviazať. Závislí na nich môžete byť fyzicky, lebo potrebujete, aby pre vás vykonávali určité úlohy, no nikdy nie citovo. Nikdy si nesmiete myslieť, že robot vás má rád, alebo je smutný spoločne s vami.

Prečo sa Parlament rozhodol urobiť prvý krok a nečakal na Komisiu? Je to predsa exekutíva, kto normálne prichádza s návrhmi novej legislatívy.

Bolo by dobré, keby sme aspoň raz mali európske pravidlá ešte predtým, ako si každý štát stanoví svoje vlastné. Potrebujeme štandardizáciu – je to v záujme nášho spoločného trhu. Európa je v robotike dobrá, no ak chceme ostať lídrami, potrebujeme spoločné priemyselné štandardy. Veľmi dôležité je stanoviť zodpovednosť za škodu. Zákazníci musia byť odškodnení, ak ich robot zraní alebo poškodí ich majetok. Ďalej je potrebné vyriešiť bezpečnosť a ochranu údajov. Roboty nemôžu pracovať bez údajov. Je preto dôležité jasne vymedziť, kto môže mať k týmto údajom prístup.

Ľuďom, ktorí sa boja, že kvôli robotom prídu o prácu, sa zvykne tvrdiť, že roboty predsa vytvoria nové pracovné miesta. No tieto miesta budú pre vysoko kvalifikovaných ľudí a nie pre tých, ktorí nemajú vzdelanie. A tých je oveľa viac. Aké riešenie tu ponúkate?

Toto je podľa mňa najväčšia výzva v spojitosti s robotmi, pred ktorou stojí naša spoločnosť i náš vzdelávací systém. Verím tomu, že nízko kvalifikované miesta tu vždy budú. Roboty nenahradia ľudí, ale budú s nimi spolupracovať. Komisiu žiadame o to, aby mapovala vývoj a informovala nás o tom, aké úlohy by mali roboty prevziať. To že nahradia ľudí, je v niektorých prípadoch veľmi dobré, najmä pokiaľ ide o nebezpečné práce, napríklad hasenie požiarov alebo práce pod hladinou mora. Musíme teda monitorovať, čo sa bude diať a byť pripravení na každú možnosť.

V našej správe sme sa dotkli aj otázky, či bude potrebné prerobiť náš sociálny systém a rozmýšľať nad vytvorením akejsi univerzálnej finančnej podpory. Ak sa totiž mnoho ľudí ocitne bez práce, musíme im zabezpečiť dôstojný život. O tomto však musia pouvažovať samotné členské štáty, lebo EÚ tu nemá až také kompetencie.