EUROPSKENOVINE.EUEUZEITUNG.DE PONUKA PRÁCE A STÁŽI V EU NOVINY.SK KONTAKT
Domov / ROZHOVORY / Jana Žitňanská o ZŤP: Ak sa nám týchto ľudí podarí naplno integrovať, bude to prínos pre spoločnosť
PHOTO © European Union

Jana Žitňanská o ZŤP: Ak sa nám týchto ľudí podarí naplno integrovať, bude to prínos pre spoločnosť

Integrovať zdravotne postihnutých ľudí do spoločnosti nie je jednoduché. Túto tému odsúvajú nielen ministerstvá, ale aj verejnosť. Europoslankyňa Jana Žitňanská chce v rámci svojej agendy zaviesť viaceré riešenia do praxe.

Vaša agenda je zameraná na ľudí so zdravotnými ťažkosťami. Slovenská verejnosť túto skupinu aj kvôli predsudkom neprijíma jednoducho. Ako to vnímate už s odstupom času? Zaznamenali ste pokrok?

Rozhodnutie venovať sa tejto skupine ľudí malo svoj zmysel, no niekedy mám pocit, že to ide strašne pomaly. Za tie roky čo som v politike, sme v niektorých veciach pokročili, v iných zase menej. Stále ma frustruje, keď mi úradníci alebo aj kolegovia politici hovoria, že niečo sa nedá, namiesto toho, aby sme hľadali riešenie. Naopak sa teším z toho, že je čoraz viac aktívnych ľudí aj so zdravotným postihnutím spolu s ich rodinami. Oni najlepšie vedia, čo potrebujú. Ich účasť je veľmi dôležitá a v zásade je to v duchu hesla, nič o nás bez nás. To znamená, že by sme nemali nič robiť bez toho, aby ľudia so zdravotným postihnutím na tom aktívne participovali. Som rada, že za posledné roky sa ich účasť na rozhodnutiach zvýšila.

Ľudia so zdravotným postihnutím sa teda na riešení problémov aktívne zúčastňujú. Aké je to však na druhej strane? Napríklad zo strany médií.

Médiá si túto skupinu ľudí začali všímať viac. Máme možnosť dočítať sa o ich problémoch, dokonca sa tieto témy pomaly dostávajú aj do spravodajstva v televízii. Ich osudy prestávajú byť ľahostajné aj verejnosti, no stále v značnej časti zostáva pocit, že by mali byť niekde v ústavoch alebo by nemali chodiť do bežných škôl či zamestnať sa, prípadne, že ich treba dať niekde bokom. Je to pozostatok zmýšľania ešte z čias komunizmu. Našťastie, je tu aj aktívna skupina, ktorá chce, aby boli vtiahnutí do predškolského vzdelávania, aby neboli vo veľkých ústavoch ale skôr v menších podporných zariadeniach.

Tento proces je však podľa vás ešte stále pomalý. Majú zdravotne znevýhodnení ľudia šancu v blízkej dobe zaradiť sa do spoločnosti?

Celé sa to hýbe smerom, kde by sme to radi videli, aby aj ich rodiny žili dôstojný život. Bolo by fajn, keby sme si uvedomili, že aj tie deti starnú a pokiaľ sa im neposkytne potrebná podpora už na začiatku, možno nebudú schopné samostatne fungovať. To znamená nielen nižšiu kvalitu života, ale aj dopad na verejné financie.

Aké je vnímanie tejto problematiky, či už u nás na Slovensku alebo v rámci Európskej únie, vidíte rozdiely alebo sa viaceré úvahy postupne približujú?

Situácia je v jednotlivých krajinách rozdielna. Máme rôznu históriu, aj keď je fakt, že v krajinách na západ od nás je podporných služieb viac a aj celkový prístup je otvorenejší. Bežne stretnete ľudí so zdravotným postihnutím na plavárni, v divadle alebo v kine, zatiaľ čo u nás je to ešte stále tabu. Títo ľudia sa buď boja chodiť do takýchto inštitúcií, alebo im v tom bránia bariéry. Na západe sa ich snažia búrať a sú úspešnejší, nám to ide trošku pomalšie ale robia sa nejaké pokroky aj vďaka eurofondom, ktoré majú podmienku, že pri výstavbe alebo prestavbe musí byť dodržaný princíp bezbariérovosti. To je veľmi dôležité a posúva to aj našu krajinu ďalej. Je to aj o tolerancii a akceptovaní odlišnosti.

Čo vo vás vyvolalo prvotný impulz venovať sa práve tejto agende?

Keď som ako novinárka vstúpila do politiky tak ma oslovila jedna, dnes už moja veľmi dobrá priateľka, s tým, či by bolo možné venovať sa téme nepočujúcich. Dlhé roky som žila v tom, že keď je niekto nepočujúci tak to v zásade nie je až také zdravotné postihnutie, veci si predsa môže prečítať, až následne som pochopila, že problém je čítať s porozumením. Nemajú až také zručnosti pri prijímaní informácií v písanej podobe, majú množstvo problémov pri komunikácii na úradoch, u lekára, v banke a nemajú možnosť študovať to, čo by chceli, lebo nie vždy majú tlmočníka, nie vždy sú prednášajúci ochotní rešpektovať nepočujúceho, a teda dávať prednášky aj v písomnej podobe. Takto som sa dostala aj k problémom iných osôb a tam sa otvoril celý vejár starostí.

S akými ďalšími témami, respektíve problémami ste sa stretli?

Je ich mnoho, od ranej starostlivosti, cez vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť, zamestnanosť, každá z týchto tém má množstvo podtém, kde narážame na nepochopenie, nezáujem, dôvody, že by to stálo veľa peňazí. Na to je však protiargument, pretože ak sa nám podarí týchto ľudí naplno integrovať, bude to prínos pre spoločnosť, a to nehovorím ešte o kvalite ich života a rodín. Mnohí zdraví ľudia si to nevedia ani predstaviť.

Stalo sa vám už, že niektorí zmenili názor?

Mnohí ľudia, aj keď som za nimi prišla, stále mali pocit, že je to téma, ktorú netreba riešiť, pretože to nikoho nezaujíma. Potom sa im stalo, že zostali na invalidnom vozíku alebo mali nejaký úraz, niekto v rodine sa narodil so zdravotným postihnutím alebo niekoho takého spoznali. Pochopili, o aký vážny problém ide a úplne zmenili pohľad. Ja nikomu neprajem, aby sa mu niečo podobné stalo, no faktom je, že pre mnohých až takáto udalosť spôsobí isté prebudenie a zistia, že áno, tieto problémy treba riešiť.

Viac..  EÚ doplnila zoznam sankcií za konanie proti územnej celistvosti Ukrajiny

Aká je vaša vízia do budúcnosti?

Bola by som predovšetkým rada, aby to bolo čím skôr. Tie deti nemajú čas, kým my niečo vymyslíme a zavedieme do praxe. Pribúda počet detí so zdravotným postihnutím, stúpa počet seniorov, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Našťastie to vieme, len ide o to či si povieme, že je to jedna z našich priorít a zmeníme naše myslenie. Pre mňa je najväčšou výzvou zmeniť povedomie verejnosti o zdravotnom postihnutí. Títo ľudia si to nevybrali dobrovoľne, myslím si, že je našou povinnosťou ako spoločnosti týmto ľuďom a ich rodinám pomôcť, aby nezostali na všetko sami. Najväčšou víziou je zmeniť vnímanie väčšiny, týka sa to každého jedného z nás.

Čo konkrétne by sa v rámci Slovenska mohlo podariť, respektíve uskutočniť?

Z konkrétnych vízií je to určite zlepšenie ranej starostlivosti, keď sa aj narodí dieťatko s nejakým postihnutím, aby rodina hneď dostala všetky potrebné informácie, podporu, či už zo strany lekárov, psychológov, pedagógov a ďalších ľudí. Pre mňa je dôležité tiež vzdelávanie takýchto detí, pretože každé z nich je vzdelávateľné, možno v inej miere a v iných oblastiach, no každé má talenty, zručnosti a je škoda, ak sa ich nepokúsime rozvinúť.

Ako vnímate okrem vzdelávania aj ďalšie oblasti ako napríklad zamestnanosť. Čo konkrétne by sa v nich mohlo zmeniť?

Spomínané veľké ústavy by mali byť zmenené na menšie zariadenia. Ľudia sú veľakrát totiž v nedôstojných podmienkach, nedostávajú takú podporu, akú by potrebovali. Je dôležité, aby mohli viesť dôstojnejší, samostatnejší život. Veľmi si želám, aby aj rodiny, ktoré majú takýchto príslušníkov, neživorili, pretože veľakrát oni sú tí, ktorí suplujú štát, starajú sa o svojich príbuzných a dostávajú za to úplne minimálnu finančnú podporu o morálnej ani nehovorím. Pokiaľ ide o zamestnanosť, mnohí z nich sú talentovaní a len pre naše predsudky zostávajú v chránených dielňach alebo doma a nerobia to, čo by aj reálne vedeli.

Vraveli ste o potrebe rýchleho zaradenia zmien. Dá sa tak vnímať aj vaša snaha rozšíriť pozíciu asistentov učiteľa?

Vo vzdelávaní je to vec, ktorú by sme vedeli rýchlo zaviesť do praxe, pokiaľ je vôľa. Treba si však sadnúť a zadefinovať koľko asistentov potrebujeme, ktorí napríklad zoberú dieťatko počas prestávky na záchod alebo mu pomôžu odniesť tašku. Koľko asistentov potrebujeme, ktorí budú žiakovi pomáhať lepšie pochopiť výklad učiteľa a pripraviť sa na hodinu. Toto sú veci, kde sa s vôľou môžeme rýchlo dopracovať k číslam, aby sme vedeli koľko finančných prostriedkov na to potrebujeme.

Aký je názor Ministerstva školstva?

Žiaľ, takéto niečo sa z ich strany zatiaľ nedeje hoci je tu istý pokus to zmerať cez projekty eurofondov, čo ale podľa mňa nám aj tak neukáže, aké sú reálne potreby na školách, lebo nie každá škola sa do výzvy zapojí. Ministerstvo by sa malo viac zaujímať aké sú reálne potreby na školách, tie by sa zase mali snažiť definovať, čo vlastne pre tie deti potrebujú. Mojou snahou je, aby sme mali register detí so zdravotným postihnutím. Ľudia by boli anonymizovaní, ide len o to, aby sme vedeli, aký je napríklad počet detí od narodenia do šiestich rokov a s akým postihnutím žijú. Potom pre ne vieme pripraviť školy, či už potrebujú mať nejakú špeciálnu alebo vedia byť integrované.

Takže je podľa vás potrebná väčšia spolupráca a presné dáta.

Áno, treba viac prepájať konkrétne rezorty, aby sa nestávalo to, že si tieto témy medzi sebou navzájom prehadzujú, pričom ten človek nie je nijako rozdelený, je ten istý, len má rôzne potreby a ministerstvá by mali spolupracovať. Zriadiť takýto register je z môjho pohľadu otázka možno pár mesiacov a je množstvo ďalších opatrení, ktoré vieme relatívne rýchlo prijať.

Spomínali ste aj snahu zlepšiť povedomie verejnosti o týchto ľuďoch. Ako napredujete v tejto oblasti?

Je to beh na dlhšiu trať, no myslím, že keď ukážeme dobré pozitívne príklady a vzory ako to môže fungovať, ako sa tie deti vedia vzdelávať, ako aj ľudia s postihnutím dokážu pracovať, tak to určitým spôsobom nabúra stereotypy. Myslenie ľudí sa týmto spôsobom zmení rýchlejšie, ako keby sme o tom len hovorili.

O jen

Odporúčame pozrieť

Zitnanska

Jana Žitňanská: Centrá včasnej intervencie výrazne skvalitňujú život detí s postihnutím, aj napriek tomu živoria a sú ohrozené

Napriek tomu, že sú prázdniny a dovolenky v plnom prúde, v Centre včasnej intervencie v …

  • Robert Zilka

    Neovladam ine casti EU, full ZTP som 30 rokov na SK a nebol som jediny den nezamestnany. Kedysi existovali prispevky na dopravu, kupu auta, kompenzacne pomocky, pridelovali sa byty, atd. Dobry motivacny prvok bola ulava na daniach. Takmer vsetko uvedene je davno prec alebo natolko komplikovane, ze normalny clovek sa k nicomu nedostane, toboz nie invalid. Chapem, ze sa mnohe veci zrusili, kedze cast populacie sa naucila perfektne zneuzivat system, ale namiesto pausalneho rusenia je nevyhnutne zaviest selektivny mechanizmus a oprasit povodne fungovanie. Skolstvo je katastrofalne aj pre beznu populaciu. Drzim Vam palce napriek tomu, ze sa nic nezmeni 🙂