EuropskeNoviny.sk
Medzinárodné vzťahy sú postavené na vzťahoch suverénnych medzinárodno-právnych subjektov. Výsostným právom každej krajiny je rozhodovať o spôsobe ochrany svojho teritória, a teda aj o tom, koho a za akých podmienok na svoje územie pustí. Migrácia je veľmi komplexná problematika. Podstatné je, že by sme si mali zachovávať triezvy pohľad a pristupovať k nej ako ku fenoménu, ktorý s ľudstvom vždy bol a bude. Vyjadril sa v rozhovore pre Európske noviny veľvyslanec s osobitným poslaním pre migráciu na MZVaEZ SR Jaroslav Chlebo.
Keď sa rozprávame o migrácii, verejnosť má často tendenciu pliesť pojmy – migranti, imigranti, utečenci, žiadatelia o azyl. V úvode by som Vás preto požiadala vysvetliť základnú terminológiu, aký je medzi menovanými skupinami obyvateľstva zásadný rozdiel.
Tento problém nemá len laická verejnosť, ale, žiaľ, aj ľudia, ktorí sa migráciou celoživotne zaoberajú. Musím povedať, že na základe svojich skúseností, keďže mám možnosť zúčastňovať sa na jednotlivých fórach, ktoré sa organizujú v rámci prípravy tzv. globálnych kompaktov, či už pre utečencov alebo pre migráciu, je to dlhodobý problém aj ľudí z prostredia OSN. To je práve jedna zo zásadných výhrad SR, že vzniká doslova voluntarizmus v narábaní s týmito pojmami. Pletú sa pojmy ako utečenci, ktorí sú zadefinovaní Ženevským dohovorom z roku 1951 (Dohovor OSN o právnom postavení utečencov, pozn. red.) a ďalšími medzinárodnoprávnymi dokumentmi a dostávajú sa do skupiny, ktorú predstavujú tzv. ekonomickí migranti. Je to veľmi komplexná problematika. Podstatné je to, že by sme si mali zachovávať triezvy pohľad a pristupovať k nej ako ku fenoménu, ktorý s ľudstvom vždy bol a bude. Na druhej strane musíme striktne rozlišovať medzi utečencami.
V súvislosti s utečencami sa v krajinách EÚ aplikuje procedúra azylového konania. Utečencom teda poskytujeme azyl a konanie, v ktorom sa zisťuje, či ide o utečenca alebo migranta. Kto je podľa kritérií Únie utečencom?
Táto procedúra je právne zadefinovaná ako medzinárodnoprávna ochrana poskytovaná osobám, ktoré sú ohrozené na svojom živote a zdraví. Keďže EÚ bola koncipovaná ako spoločenstvo krajín na báze určitých princípov, kde zohrávajú veľmi dôležitú úlohu napríklad ľudské práva, tak ešte kodifikovala novú kategóriu dodatočnej právnej ochrany nad rámec toho, čo stanovuje Ženevská konvencia. Ide o ľudí, ktorí boli násilne vysídlení zo svojej krajiny. Krajiny EÚ okrem kategórie utečenca poznajú ešte ďalšiu kategóriu osôb, ktoré nemusia byť priamo fyzicky ohrozené, ale ktoré majú vážne dôvody na to obávať sa, že by boli. To je prevažná časť ľudí, ktorí utiekli zo Sýrie. Samozrejme, základnú kategóriu ľudí, ktorí sú v pohybe tvoria tzv. ekonomickí migranti. Teda ľudia, ktorí z existenčných dôvodov volia opciu, že opúšťajú svoju krajinu v nádeji, že nájdu lepší život niekde inde.
Koľko ľudí je v súčasnosti v pohybe?
Celosvetovo sa uvažuje zhruba o 260 miliónoch ekonomických migrantov, čo predstavuje až 3,5 percenta súčasnej globálnej populácie. S tým, že zhruba 20 percent predstavujú utečenci.
Na Slovensku sa však o migrácii intenzívne hovorí len posledné tri roky. Prečo?
My, ako krajina, ktorá bola dlhodobo mimo základných migračných a politických pohybov, nie sme zvyknutí na príchod imigrantov do našej krajiny a z tohto dôvodu je to pre nás nová agenda. Ale nedá mi nespomenúť, že aj Slovensko na prelome tisícročí absorbovalo migračnú vlnu zhruba 12-tisíc Ukrajincov. Možno o tom veľa ľudí ani nevie. Títo ľudia tu žijú, pôsobia, nie je s nimi absolútne žiadny problém. Samozrejme, rozumiem tomu, že Islamský štát vygeneroval značné obavy. Netreba to bagatelizovať, ale rovnako dlhé roky u nás žijú aj ľudia, ktorí pochádzajú z prostredia Blízkeho a Stredného Východu, vyznávajú iné ako kresťanské náboženstvo a nikomu to doposiaľ nespôsobilo nejakú ujmu. Treba však povedať, že svetové spoločenstvo sa problematikou migrácie zaoberá už desiatky rokov a snaží sa hľadať nejaké riešenia.
Úspešne?
Doposiaľ menej efektívne. A práve preto je potrebné hľadať komplexnejšie prístupy.
V rámci rezortu diplomacie máte v kompetencii oblasť migrácie. Ako by ste zadefinovali súčasné výzvy v tejto oblasti?
Základnou výzvou, okrem toho, že tie čísla ľudí v pohybe sú dramatické – 260 miliónov- je druhým dramatickým prvkom to, že situácia sa nezlepšuje. Naopak, má tendenciu výrazne sa zhoršovať, pretože počty utečencov sa neustále zvyšujú. Tretím dôležitým faktorom je, že dochádza k výraznému úbytku zdrojov, ktoré sú potrebné na riešenie najakútnejších potrieb všetkých ľudí, ktorí sú v pohybe. Samozrejme, abstraktnejšou, resp. politickou výzvou je, že si väčšina krajín zvykla vytvárať ilúzie, že existuje izolovane od okolitého sveta, čo je dosť veľký problém aj na Slovensku. Nie celkom jasne si uvedomujú, že žiadne hranice nie sú nepriepustné. Práve v tejto súvislosti je potrebné, aby sme pochopili tie procesy, ktoré teraz prebiehajú. Tiež by sme si mali určiť naše vlastné pozície, spôsoby, ktorými chceme dosahovať ciele , ktoré si vytyčujeme a naučili sa správne komunikovať s partnermi v medzinárodnom prostredí.
Aká je pozícia SR v otázke migrácie na medzinárodných fórach. Mení sa pod vplyvom udalostí? A aké sú najväčšie rozpory medzi krajinami svetového spoločenstva?
Naša pozícia je daná tým, že Slovensko bolo dlhodobo len tranzitnou krajinou. V posledných rokoch sa však stáva cieľovou krajnou. Nielen pre ekonomických migrantov. Mám k dispozícii štatistiku Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, z ktorej vyplýva, že zhruba 40-tisíc osôb na Slovensku už pôsobí a predpokladám, že rovnaký počet pracovných pozícií je ešte neobsadených. Pracovná sila nie je aktuálne k dispozícii na národnom trhu práce. Základná pozícia Slovenska je, že naše postavenie v kontexte migrácie sa pomerne dramaticky mení. Bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Na globálnych fórach, primárne v OSN, v súčasnosti prebiehajú diskusie a negociácie o prijatí nových rámcových dohôd, ktoré budú štáty medzinárodného spoločenstva smerovať k tomu, čo a ako by sa malo robiť, aby sa migračné procesy dali aspoň z časti riadiť. SR sa týchto procesov zúčastňuje. Sme konfrontovaní s množstvom veľmi zaujímavých, často veľmi extrémnych stanovísk.
Čo považujete za extrémne stanovisko?
Snaha presadiť migráciu ako ľudské právo. Z nášho pohľadu je to dosť absurdná vízia.
Môžete konkretizovať krajiny, ktoré to navrhujú?
Je to pozícia pomerne početnej skupiny latinsko-amerických krajín. Tento návrh je ale na hony vzdialený našej dnešnej situácii. Druhá extrémna požiadavka, s ktorou sme boli konfrontovaní bola úplná negácia národnej suverenity.
V akom zmysle?
Medzinárodné vzťahy sú postavené na vzťahoch suverénnych medzinárodnoprávnych subjektov. Výsostným právom každej krajiny je rozhodovať o spôsobe ochrany svojho teritória, a teda aj o tom, koho a za akých podmienok na svoje územie pustí. Množstvo krajín, ale predovšetkým predstavitelia rôznych záujmových organizácií presadzovali rôzne návrhy, ktoré boli v priamom protiklade s princípom štátnej suverenity. To sme museli odmietnuť. Aj vďaka tomu sa podarilo presadiť zmeny v koncepte, ktorý bol spočiatku takto navrhovaný.
Opäť Vás poprosím konkretizovať.
Niektoré krajiny Juhovýchodnej Ázie, Nepál, Bangladéž, ale aj z afrických krajín – Mali, presadzovali návrh, že je neodňateľným právom jednotlivca rozhodnúť sa, že sa chce usídliť vo vybranej krajine a tá mu na to musí vytvoriť všetky podmienky. Boli to šokujúce návrhy. Našťastie sme to v správnom čase zachytili, aby sme mohli adekvátne reagovať.
Migrácia a utečenci boli témou politických kampaní v mnohých krajinách EÚ. Pre príklady nemusíme chodiť ďaleko. V susednom Maďarsku zaznamenal zdrvujúce víťazstvo vo voľbách Viktor Orbán, ktorý si predvolebnú kampaň postavil práve na tejto problematike. Nepoškodilo spolitizovanie migrácie možným riešeniam?
Určite áno, dosť výrazným spôsobom. Narušilo to možný dialóg medzi krajinami v európskom prostredí. Na druhej strane treba povedať, že je to veľmi komplexná téma a akékoľvek zjednodušenia nemôžu viesť k žiadnym pozitívnym riešeniam. Sám mám skúsenosť zo svojho pôsobenia v Holandsku, kde si v 50-tych rokoch tiež mysleli, že jednoducho získajú lacnú pracovnú silu z Maroka, ktorá si svoje odpracuje a potom sa vráti naspäť. Tento plán sa ale nenaplnil. V danej krajine už dorastá tretia generácia ľudí, ktorých veľká časť nie je vôbec integrovaná. Keď sa v takomto kontexte objavia nové členské krajiny, ako napríklad Slovensko, ktoré nemá ani historickú či koloniálnu skúsenosť, ani ekonomiku postavenú na dovoze lacnej pracovnej sily a mali by sme zdieľať záťaž nedoriešenia problému multikultúrnosti v západnej Európe, potom sa zákonite objavuje trecia plocha.
V roku 2015 sme sa stali svedkami „bezradnosti“ Únie v dôsledku masívneho príchodu migrantov a utečencov na starý kontinent. Situácia sa očividne upokojila. Koľko ľudí požiadalo o azyl v krajinách EÚ za minulý rok?
Situácia sa výrazne zmenila. Kým roku 2015 žiadalo o azyl vyše milióna ľudí, ich počet klesol na minuloročných 117-tisíc. Chcel by som však uviesť, že toto sú migranti, ktorí nie sú súčasťou imigračných politík daných štátov, alebo konkrétnych štátov, pretože okrem tejto migračnej vlny, ktorá sa privalila cez Turecko po tzv. balkánskej trase, EÚ každoročne prijíma legálnou cestou viac ako 2 milióny ďalších žiadateľov. Sú to osoby, ktoré získavajú povolenie na usídlenie sa v Európe buď z dôvodu zlučovania rodín alebo v dôsledku potrieb ekonomík konkrétnych krajín EÚ. Opäť sa bavíme o akomsi východno-západnom rozdelení EÚ, pretože vo Východnej časti EÚ neboli doposiaľ tieto potreby takto pociťované. Pre mnohé krajiny na východ od Mníchova je to nová agenda, a teda nie všetko sa v tejto súvislosti potom deje spôsobom, ktorý by vyhovoval všetkým.
Koľko žiadostí o azyl zaznamenalo Slovensko v minulom roku?
Za minulý rok sme mali 166 žiadostí o azyl, z ktorých len zhruba štvrtina bola pozitívne vybavená.
Mnoho občanov vníma členstvo v Schengenskom priestore za najväčší benefit nášho členstva v EÚ. Súčasná podoba Schengenu však tiež úzko súvisí s problematikou migrácie. Niektoré krajiny už avizovali predĺženie hraničných kontrol o ďalších šesť mesiacov. Ako máme vnímať tento signál? V akom stave je dnes Schengen?
Schengen bol jedným z prostriedkov, aby sa naplnil cieľ vytvorenia EÚ, ktorou sú 4 základné slobody (voľný pohyb osôb, služieb, kapitálu a tovaru – pozn. red.). Musíme zákonite konštatovať, že problém sa vyskytuje len v jednej z týchto slobôd. Z môjho pohľadu Schengen funguje. Sú tam určité rušivé momenty, pretože základnou výhodou pre občanov je skutočne možnosť cestovať bez potreby predkladania dokladov na hraniciach. Sú vytvorené mechanizmy na to, aby napríklad susedné Rakúsko, ale aj Nemecko, Francúzsko, Dánsko, Švédsko realizovali hraničnú kontrolu. Toto už ľudí obťažuje. Faktom je, že sa to deje v súlade so schengenským acqui. Predpokladá sa za štandardné, že za určitých okolností môže ktorákoľvek krajina na obdobie 6 mesiacov zaviesť takýto mimoriadny režim. Problém je v tom, že záujmy sú rôzne a aj politický tlak v niektorých krajinách vedie k tomu, že tlačia k predĺženiu tej doby, po ktorú je možné zaviesť hraničné kontroly.
Základný problém v rámci riešenia azylového systému EÚ je reforma Dublinského nariadenia. Zatiaľ sa nečrtá žiadna dohoda. Bulharské predsedníctvo síce predstavilo svoj návrh, ale ten vzbudil averziu takmer každej členskej krajiny, hoci nie z rovnakých dôvodov. Prečo?
Problém je v tom, že v západoeurópskych krajinách už nie je záujem o ďalších migrantov. S kvótami nemali napríklad Rumuni, Estónci a iní problém a schválili ich, ale keby ste dnes do týchto krajín prišli, tak zrejme tam už žiadneho z azylantov nenájdete. Tento argument používal aj náš vtedajší premiér, akurát my sme povedali nie natvrdo. Druhotným pohybom migrantov už nie je otvorené ani Nemecko, Holandsko, Belgicko či Francúzsko. Reforma Dublinu, ktorá je momentálne na stole by práve tento rozpor mala riešiť. Na jednej strane by mala stanovovať určité situácie, definovať ich, v rámci ktorých ešte prebieha normálny mechanizmus registrácie a rozdeľovania migrantov, ale na druhej strane, pokiaľ by došlo k prekročeniu hranice mal by sa spúšťať emergency mechanizmus, v rámci ktorého by už automaticky nastúpili povinné kvóty. Ako druhé vylepšenie povinných kvót by mala byť trvalá zodpovednosť danej krajiny, ktorá tú kvótu za daného migranta obdrží, aby sa zabránilo jeho sekundárnemu pohybu do inej krajiny. Toto sú dva základné momenty, ktoré my v rámci diskusie zásadne odmietame.
Je dnes Schengen bezpečný?
Faktom je, že na jednej strane incidenty spojené s migráciou sú na takej úrovni, ktorá ani zďaleka nedosahuje ohrozenia života a zdravia ľudí ako napríklad v dôsledku dopravných nehôd. Migrácia má ale veľmi negatívnu konotáciu a pomerne dobre predáva médiá. Každému negatívnemu incidentu sa dostáva veľmi široká publicita. Nechcem to hodnotiť, ale na druhej strane si treba uvedomiť, že prístup k migrácii môže byť rôzny, napríklad aj účelový. Ak budeme potrebovať určitý počet pracovných síl, tak si ich zabezpečíme. Ale na to, aby sme o migrácii uvažovali ako o faktore demografickej zmeny, a teda sa púšťali do polohy sociálneho inžinierstva, to už je z nášho pohľadu za hranou. Takže bezpečnosť v danej krajine je subjektívny pocit ľudí.
Na otázky spravodajského portálu EuropskeNoviny.sk odpovedal veľvyslanec s osobitným poslaním pre migráciu Jaroslav Chlebo.
