EuropskeNoviny.sk
Plán Európskej únie zdaniť Google či Facebook digitálnou daňou neprešiel. Európska komisia teda otvára diskusiu, o tom, aby sa o daniach hlasovalo kvalifikovanou väčšinou. Pre nás (aj iné krajiny) by to znamenalo, že by sme v daňovej politike stratili právo veta a museli by sme sa podriadiť väčšine.
Najprv uvediem príklad ilustrujúci, o čo (zjednodušene) ide.
Ak vám dominantný (monopolný) dodávateľ elektriny povie, že si k jeho elektrine musíte od neho kúpiť aj auto na elektrický pohon, ak vám dodávateľ pitnej vody povie, že si musíte od neho kúpiť aj práčku, tak je síce pravda, že môžete všetko zastaviť tým, že vypoviete zmluvy od odbere vody a elektriny, ale bude budete s tým mať spojené vysoké náklady. Preto sú takéto tlaky v protimonopolnom práve zakázané, spotrebiteľ si môže kúpiť elektromobil a práčku, od koho chce.
Späť k Európskej únii. Najmä po brexite je jasné, že každá členská krajina EÚ má konečné právo veta a môže vystúpiť z EÚ. Tým pádom nemusí preberať jednotlivé smernice, nariadenia, politiky Únie (elektromobily, práčky). Lenže príde tak o prístup k voľnému pohybu tovarov, služieb, ľudí a kapitálu (k elektrine a vode), v ktorom má Európska únia silne dominantné postavenie. Preto je lepšie nechať na členské krajiny právo veta v takých citlivých oblastiach ako je daňová politika.
Prečo je citlivá práve daňová politika?
Po prvé preto, lebo krajiny ako Slovensko iba dobiehajú Západ. V časoch, v ktorých sa Západ dostal hospodársky približne na dnešnú úroveň, mal oveľa jednoduchšie daňové sústavy než dnes. Ak sa mu chceme priblížiť, sú pre nás jednoduchšie daňové systémy nevyhnutné. Pozrite si napríklad Estónsko, ktoré má na tom postavený marketing lákania investícií. Ak sa Západu nepriblížime, hrozí nám napríklad dlhodobý odchod šikovných mladých ľudí do zahraničia. To môže mať katastrofálne dôsledky.
Pod druhé je daňová politika citlivá preto, lebo patrí medzi politiky, v ktorých história a dnešná prax vôbec neukázali, ktorý model je optimálny. Drvivá väčšina odborníkov sa dokáže približne zhodnúť napríklad na optimálnej výške inflácie. Preto menová politika (ak sa kreatívne nezneužíva), nemusí byť predmetom súťaže jednotlivých krajín a môže byť buď jednotná, alebo do silnej miery harmonizovaná (napríklad ako Dánska koruna na euro). Väčšina odborníkov sa ale ani približne nezhoduje na základných parametroch daňového systému. Zjednotiť ho silou by viedlo k veľkým stratám. Akým? Tak ak by Slovensko zvýšilo v dôsledku toho dane na úroveň Dánska, nielenže by skrachovalo a odišlo množstvo zamestnávateľov (lebo mnohé iné podmienky podnikania sú u nás horšie než v Dánsku), ale veľká časť zvýšených rozpočtových príjmov by sa jednoducho prehajdákala. Spomeňme si, ako sa tejto vláde nedarí efektívne minúť peniaze na výskum, ako stavbu diaľnic a rekonštrukciu mostov. No a predstavme si, ako by to vyzeralo, keby mala vláda k dispozícii oveľa viac peňazí.
Daňová politika Európskej únie nie je preto oblasť, v ktorej by sme mali všetci písať modrým perom. Ako o tom v slávnej piesni spievala skupina Bez ladu a skladu.
PS: V nasledujúcom grafe je vidno, aké nízke bolo zaťaženie HDP verejnými výdavkami v západnej Európe v časoch, keď sa nám začala ekonomicky vzďaľovať:
Autor článku: Eugen Jurzyca, líder eurokandidátky strany Sloboda a Solidarita a poslanec NR SR .
