Domov / KOMENTÁRE A ANALÝZY / Miriam Lexmann: Keď súdy nechránia, ale ohrozujú
Lexmann
Miriam Lexmann. Foto: Martin Lahousse.

Miriam Lexmann: Keď súdy nechránia, ale ohrozujú

Tento týždeň vo Francúzsku umrel muž asi v mojom veku. Súd rozhodol, že musí. Pred desiatimi rokmi totiž havaroval a zostal ťažko postihnutý. Nebol však v kóme, ani na žiadnych podporných prístrojoch, nemal žiadne bolesti. Potreboval sa len najesť a napiť gastrickou sondou. Tú mu teraz upreli, čo pre neho znamenalo smrť hladom.

Podobné pokusy o vyhladovanie má pritom Vincent za sebou už štyri. V roku 2013 zostal bez stravy a s minimálnou hydratáciou 31 dní, napriek tomu prežil, čím podľa odborníkov poprel, že by sám odmietal život. Ak by pacient žiť nechcel, dokáže sa podľa lekárov totiž tak opustiť, že zomrie. Vincent nie.

Zásadná otázka: Kvôli čomu?

Hoci rodičia mnohokrát žiadali o prepustenie do domácej liečby, kde by sa o neho sami starali, zakaždým boli odmietnutí. Namiesto toho im lekári pred šiestimi rokmi navrhli synovu smrť, s čím jeho manželka a časť rodiny súhlasili, preto o jeho živote opakovane rozhodovali súdy. Ten posledný pred pár dňami definitívne povedal, že má zomrieť. Opäť bol teda odpojený od stravy a podľa posledných agentúrnych informácií pod silnými utišujúcimi a uspávajúcimi liekmi. Práve to však vyvoláva zásadnú otázku – kvôli čomu?

Ak by bol vo vegetatívnom stave, ktorým argumentovala tá časť odborníkov, ktorá bola za ukončenie jeho života, bolesť by necítil. Tak načo lieky zabezpečujúce „aby netrpel“? Nie je náhodou jeho hladovanie jeho krutým zabíjaním? Vincent pritom umiera v krajine, ktorá neuznáva eutanáziu. Má síce zákon zaručujúci právo na dôstojnú smrť a ukončenie úpornej liečby smrteľne chorých. On však smrteľne chorý nebol a udržiavaciu, ani žiadnu inú liečbu nedostával. Len jesť a piť.

Ďalší súd pár týždňov predtým poslal na smrť zdravé nenarodené dieťa, ktorého matka bola v 22. týždni tehotenstva, dokonca proti jej vôli. Len preto, že je mentálne postihnutá, jej nariadil potrat. Hoci stará mama  je pripravená sa o vnúča postarať, sudkyňa verdikt odôvodnila tým, že by to budúcej mamičke mohlo spôsobiť údajnú traumu, keď dieťa nebude v jej starostlivosti. Tak ju radšej navrhla vystaviť objektívne dokázanej – postpotratovej.

Na rozdiel od Vincenta sa však tento nelogický a krutý rozsudok našťastie podarilo zvrátiť. Tento šťastný koniec s radosťou privítali aj obyvatelia Slovenska, keďže sa u nás spustila podpisová akcia na podporu matky a dieťaťa. Behom dvoch – troch dní ju podpísalo vyše desaťtisíc obyvateľov našej krajiny.

Viac..  Boj s dezinformáciami na sociálnych sieťach? Slovensku pomôže silný hlas EÚ

(Ne)závislá súdna moc?

Tu sa treba začať pýtať, kam sa dostalo súdnictvo demokratických štátov? Nezávislá moc, ktorú nikto nevolí a nemá pôvod v rozhodnutí ľudí, ani sa im nemusí zodpovedať, sa pomaly, ale isto prepracúva k svojvôli a od rozhodovania o súlade a nesúlade so zákonmi prechádza k ich svojvoľnej tvorbe. Presne takto, mimochodom, vzniklo pred štyridsiatimi šiestimi rokmi americké právo na potrat. Dnes takmer nenájdete odborníka, ktorý by z právneho hľadiska odobril vtedajšie rozhodnutie Najvyššieho súdu v kontroverznej kauze Roe, ktorá viedla k legalizácii potratov. Sudcovia vtedy v 14. dodatku americkej ústavy vydolovali právo na súkromie, ktorým interrupcie povolili.

V súčasnosti sa právnici v podstate zhodujú s tým, čo už vtedy povedal jeden z dvoch nesúhlasiacich sudcov William Rehnquist: „Aby súd vydal toto stanovisko, musel by v rámci 14. dodatku objaviť právo, ktoré bolo samotným autorom dodatku úplne neznáme.“

Nezávislá súdna moc ako jeden z pilierov demokracie sa dnes v demokratických krajinách paradoxne postupne stáva závislá. Od politiky. Koniec-koncov sme toho svedkami aj na Slovensku, kde si vládni politici urobili z Ústavného súdu v podstate rukojemníka. A určite nie z rozmaru, ani trápne predstieranej neschopnosti sa dohodnúť.

Veď pri súčasnom stave, keď súd má už dlhodobo namiesto trinástich obsadených miest len sedem sudcov, je každý z nich vlastne ústavným samosudcom, keďže na to, aby súd rozhodol, je treba získať sedem hlasov (väčšinu z trinástich). To, že jeden jediný sudca nesúhlasí, v konečnom dôsledku totiž znamená, akoby nesúhlasil celý senát. Tento stav sa žiaľ len predlžuje divadielkom v Národnej rade – napriek tomu, že to vážne ohrozuje vymožiteľnosť ústavných práv na Slovensku.

Komu to však vyhovuje? Určite nie ľuďom, občanom, ktorým ústava zaručuje moc v riadení vecí verejných. Veď mnohé takéto súdne rozhodnutia idú proti nim a ich názoru vyjadrenému v demokratických voľbách a mnohokrát sú aj v rozpore s ich ústavnými právami. Naposledy sme u nás tento fenomén sledovali pri európskych voľbách.

Komentár pre spravodajský portál EurópskeNoviny.sk pripravila zvolená europoslankyňa Miriam Lexmann.

O dac

Avatar

Odporúčame pozrieť

v bilcik

Boj s dezinformáciami na sociálnych sieťach? Slovensku pomôže silný hlas EÚ

Tento rok som strávil niekoľko mesiacov predvolebnou kampaňou do Európskeho parlamentu. Kampaň bola plná stretnutí …