EuropskeNoviny.sk
Hoci ľadového medveďa by ste tu hľadali márne, krajina okolo južného pólu Zeme odhaľuje množstvo superlatívov a ponúka veľa zaujímavostí. Najchladnejší svetadiel, ktorý je pre budúcnosť planéty nenahraditeľný, zostáva pre vedcov stálym zdrojom skúmania, objavovania a získavania nových poznatkov. História bola dramatická, strastiplná a – vzrušujúca. Aj keď 28. januára uplynulo od jej objavenia dvesto rokov, Antarktída je stále veľkou neznámou.
O existencii šiesteho kontinentu existovali dlho iba hypotetické úvahy, objavitelia ho dokonca spájali s Južnou Amerikou alebo s Austráliou. V roku 1758 doplával námorný dobrodruh v službách anglickej kráľovnej Francis Drake do Ohňovej zeme a zistil, že južne od Mysu Horn sa spájajú Atlantik s Pacifikom. Medzníkom bola aj výprava Jamesa Cooka v roku 1774, hoci v plavbe ďalej na juh cez Tichý oceán im zabránila ľadová bariéra. Ako prví zazreli pobrežie Antarktídy ruskí moreplavci ako členovia výpravy Fabiana Gottlieba Bellingshausena na korvete Vostok a nákladnej lode Myrnij koncom januára 1820. Nevedeli, že objavili hľadaný kontinent. Oblasť, ktorú uvideli, pomenovali po ruskom cárovi Alexandrovi.
Kto bol vlastne prvý?
Vedci ani dnes nie sú celkom zajedno v tom, či práve tejto expedícii patrí prvenstvo. Nedá sa presne potvrdiť objavenie pevniny patriacej k Antarktíde alebo to, že videli len časť ľadovej bariéry, ktorá ju obklopuje. V tom prípade by prvenstvo patrilo britskému kapitánovi Edwardovi Bransfieldovi alebo americkému lovcovi tuleňov Nathanielovi Palmerovi. Obidvaja boli v tom istom čase neďaleko miesta ako ruská expedícia. Ani oni netušili, kde sa nachádzajú. Dnes vieme, že to bolo na pobreží šiesteho kontinentu.
Objaviteľský parný Challenger
Na juh sa vydalo hneď niekoľko expedícií. Patrila medzi ne aj britská výprava pod vedením Jamesa Clarka Rossa na lodiach Terror a Erebus, pričom objavili viaceré neznáme pobrežné územia. Zmapovať a presnejšie lokalizovať Antarktídu sa podarilo až pomocou parnej korvety Challenger v roku 1874. Bádatelia sa plavili okolo pobrežia a stále objavovali nové územia, o ktorých dovtedy nikto netušil.
Ľudská noha v Antarktíde
Napríklad nórsky výskumník Carl Larsen od roku 1892 sledoval na lodi Jason východné pobrežie antarktického polostrova, Rossovo more a viaceré ostrovy. Vďaka mimoriadne nehostinným podmienkam však ľudská noha vstúpila na pevninu až v roku 1895. Odvážnymi mužmi boli kapitán nórskej lode Christensen spolu s profesorom prírodných vied Borchgrevinkom.
Nebezpečné súperenie o prvenstvo
Ani začiatkom dvadsiateho storočia nebolo ľudstvo bližšie k podrobnému poznaniu objaveného kontinentu. Nasledovali ďalší objavitelia a bádatelia ako Brit Robert Scott, Škót William Bruce alebo Francúz Jean-Baptiste Charcot… Tí všetci prispeli cennými poznatkami a skúsenosťami k doplneniu prázdnych stránok spoznávania Antarktídy. Záujem verejnosti sa však obrátil na inú udalosť. Nastalo obdobie nebezpečného súperenia o to, kto prvý dosiahne najjužnejší bod zeme.
Éra dobyvateľských expedícií
V roku 1895 sa v Londýne konal vedecký kongres, ktorý vyzýval bádateľov a objaviteľov vyriešiť posledné geografické otázky južnej pologule. Začala sa slávna éra dobývania Antarktídy. Počas ďalšieho desaťročia na ľadový kontinent zamierilo šestnásť veľkých expedícií z ôsmich krajín. Počas nich zomrelo sedemnásť ľudí. Ako prvý sa o dobytie méty v roku 1909 pokúsil Angličan Ernest Shackleton. Nemal však dostatok zásob a ani psy nevydržali kruté mrazy, a tak musel cestu ukončiť a vrátiť sa späť. Netušil, že na dobytie južného pólu mu chýbalo „iba“ 178 kilometrov. Ale aj tak dosiahol 88. stupeň severnej šírky a počas jeho výpravy bol objavený jeden z najväčších ľadovcov na planéte – Beardmorov.
Scott kontra Amundsen
Po ceste, ktorú podrobne zaznamenal, sa rozhodol vybrať dobyť južný pól ďalší britský polárnik Robert Falcon Scott. Disponoval financiami a na výpravu sa dôkladne pripravil, mal však menej šťastia i skúseností. Motorové sane sa im pokazili, konské povozy zmrzli, a tak museli náklad ťahať vlastnými silami. Keď 18. januára 1912 konečne dosiahli južný pól, čakalo ich obrovské sklamanie: list napísaný nórskym bádateľom Roaldom Amundsenom, ktorý južný pól dosiahol 14. decembra! Zúfalí Briti sa vydali naspäť, jeden člen výpravy zahynul v ľadovej priepasti, druhý počas snehovej víchrice a ostatní ani nie 18 kilometrov od základného tábora. „Je hrozné zomrieť v snehu a ešte vedieť, že nám prvenstvo uniklo,“ napísal Scott do denníka, ktorý sa našiel osem mesiacov po jeho tragickej smrti. Scott sa stal hrdinom, aj keď dobyvateľom južného pólu je Nór Roald Amundsen.
Spoločné raňajky rivalov
Bolo obrovským šťastím, že neskorší dobyvateľ si zvolil iný spôsob dopravy. Mal dostatok skúseností a pre psie záprahy sa rozhodol aj z finančných dôvodov. Pôvodne plánoval dobytie severného pólu ale krátko pred vyplávaním požičanej lode Fram sa dozvedel, že to už dokázali Američania Robert Peary a Frederick Cook. Čo na tom, že sa neskôr začalo uvažovať, že pól minuli o desiatky kilometrov. Amundsen výpravu nezrušil, no zmenil smer trasy na juh. Rozhodnutie starostlivo tajil aj pred členmi výpravy a oznámil im to až v polovici cesty, keď sa už nedalo zakryť, že smerujú opačne. Súper Scott bol v tom čase v Austrálii a chystal sa na záverečnú etapu výpravy. Amundsen mu džetlmensky poslal rádiogram, že aj on smeruje do Antarktídy. To Scotta prinútilo urýchliť prípravy a možno aj to spôsobilo, že sa Brit dopustil niekoľkých chýb. Stretli sa spolu v Antarktíde a obe výpravy si dali spoločné raňajky.
Víťazstvo na druhý pokus
Amundsen sa obával, že súboj rozhodnú motorové sane. Nečakal ani na začiatok antarktického leta, kedy teploty klesnú maximálne na mínus 20 stupňov Celzia a vyrazil už začiatkom septembra. Bolo to urýchlené rozhodnutie a pre členov výpravy sa stalo takmer osudné. Druhý pokus odštartoval Nór 20. októbra: Nasledovala strastiplná púť, na ktorej museli obetovať aj psy a využiť ich mäso pre seba i ostatné zvieratá. Zdá sa, že tento moment bol rozhodujúci. Na rozdiel od Scotta Amundsen zvolil správne, pól dobyl a v marci už priplával do Austrálie ako víťaz. Vtedy ešte nikto netušil, čo sa stalo so Scottovou výpravou, ktorú našli až osem mesiacov po tragédii.
Vedci sa učili od Eskimákov
Dnes v práci objaviteľov pokračujú vedci z celého sveta – v Antarktíde študujú geologickú stavbu, podnebie a všetko, čo žije v oblasti večného ľadu. Aby človek mohol prežiť v polárnych krajoch, musí byť schopný uchovať si teplo. Prví objavitelia neboli vhodne vybavení. Ich nasledovníci sa poučili, od Eskimákov prevzali obuv z tulenej kože, dlhé bundy i ochranu očí pred prudkým slnkom.
Prelet nad južným pólom
Po dramatických pretekoch o južný pól objavovanie pokračovalo. Nasledovali ďalšie prvenstvá – sólová výprava, prelet nad pólom či najrýchlejšie dosiahnutie najjužnejšieho bodu na zemi. Cestovateľom však stále chýbali potrebné údaje. V tejto súvislosti veľa dosiahol austrálsky cestovateľ Douglas Mawson, ktorý zorganizoval v rokoch 1911 až 1931 dve veľké antarktické expedície. Podarilo sa mu zmapovať a zakresliť takmer celé dovtedy nepoznané pobrežie a viac ako dvesto rôznych zemepisných objektov ako napríklad Zem McRobertsona, Zem kráľovnej Marry alebo Zem princeznej Alžbety.
Objavy zásob uhlia a nerastných surovín
Americký polárnik, admirál a letec Richard Evelyn Byrd podnikol štyri polárne expedície v rokoch 1928 až 1947. Na jednej z nich nazvanej Highjump sa zúčastnilo úctyhodných štyritisíc členov. Bol presvedčený, že Antarktída je súvislá pevnina. Objavil množstvo pohorí i neznámych území a cennými poznatkami veľmi pomohol meteorológii a glaciológii. Nad Antarktídou nalietal takmer dvestotisíc kilometrov a práve počas jeho expedícií sa na kontinente našli zásoby čierneho uhlia a iných nerastných surovín. Zlomom bol aj prvý transantarktický let – v roku 1935 ho uskutočnil americký banský inžinier a letec Lincoln Ellsworth. Na pevnine popísal množstvo pohorí a iných zemepisných objektov.
Vedecká rada antarktického výskumu
V polovici dvadsiateho storočia začínajú v Antarktíde vznikať prvé stále vedecké stanice, ktoré sa venujú pravidelnému výskumu. Jedinečnosť a prírodné bohatstvo boli boli silným argumentom na vznik a ratifikovanie špeciálnych dohovorov, ktoré majú za cieľ chrániť územie pred zničením. Podľa zmluvy z roku 1959 nemôže územie Antarktídy a ani oblasti okolo patriť žiadnemu štátu. Využívajú sa iba na mierové účely. Vedci však majú prístup na akékoľvek miesto a majú právo prístupu k informáciám získaných výskumníkmi z iných štátov. Na dodržiavanie zmluvy dohliada špeciálna komisia zložená zo zástupcov 45 štátov. Výskum koordinuje Vedecká rada antarktického výskumu a Antarktída sa stala celosvetovou prírodnou rezerváciou. Madridský protokol z roku 1991 zakazuje prevádzkovať na tomto území akúkoľvek výrobnú činnosť a ťažbu úžitkových nerastov.
Posledný z objavených svetadielov je teda chránený ako žiadny iný. Prečo je tomu tak a aký je život vo výskumných staniciach, na to sa pozrieme nabudúce.
