figel
Ján Figeľ. PHOTO: archív JF.

Ján Figeľ poslal vláde list kvôli zákazu verejných bohoslužieb. Obrátil sa aj na Európsky súd pre ľudské práva. Prečítajte si celé znenie

1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov.

2. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru môže podliehať len takým obmedzeniam, ktoré sú stanovené zákonom, a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Argumentačné jadro podnetu pre ESĽP:

Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.  v ust. čl.  5 ods. 4 stanovuje, že v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území,  ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu obmedzenia nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia, nedotknuteľnosti obydlia, resp. slobody pohybu a pobytu, uloženia pracovnej povinnosti, alebo zabezpečenia vstupu do vysielania rozhlasu a televízie spojeného s výzvami a informáciami pre obyvateľstvo (viď bližšie čl. 5 ods. 4 Ústavného zákona).   

Na podklade Uznesenia vydal Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“) podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 355/2007“) z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 podľa § 59b Zákona č. 355/2007 vyhlášku č. 45, ktorou nariaďuje podľa § 48 ods. 4 písm. a), d), e), r), w), x), y) a z) Zákona č. 355/2007 opatrenia pri ohrození verejného zdravia (ďalej len “Vyhláška”). Vyhláška nadobudla účinnosť dňa 8. februára 2021.

V ust. §. 4 ods. 1 Vyhlášky sa všetkým fyzickým osobám, fyzickým osobám – podnikateľom a právnickým osobám zakazuje usporadúvať hromadné podujatia športovej, kultúrnej, zábavnej, spoločenskej či inej povahy.   Tento zákaz sa pritom vzťahuje aj konanie bohoslužieb v kostoloch. Potvrdzuje to napokon aj § 4 ods. 2 písm. b) Vyhlášky, podľa ktorého sa zákaz podľa § 4 ods. 1 nevzťahuje na sobášny obrad, obrad krstu do počtu 6 osôb, vrátane ich civilných verzií. Iné výnimky týkajúce sa konania podujatí v kostoloch Vyhláška neupravuje.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že na podklade Uznesenia a Vyhlášky nie je možné v Slovenskej republike v súčasnosti uskutočňovať bohoslužby pre verejnosť.

Sloboda prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými bohoslužbou pritom tvorí súčasť  základného práva  na slobodu náboženského presvedčenia podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len “Dohovor”) ako aj čl. 24 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Za existujúcej právnej situácie sa občania nemôžu (v dôsledku Uznesenia a Vyhlášky) zúčastňovať bohoslužieb v kostoloch, čo znamená, že je im v dôsledku označených právnych aktov bránené v prejavovaní ich náboženského vyznania alebo presvedčenia.

Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru: “Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.”

ESĽP povzniesol práva, ktoré sú zaručené článkom 9, na jeden zo základných kameňov demokratickej spoločnosti a jeden z najdôležitejších prvkov tvoriacich identitu veriacich a ich spôsobu života. Obmedzenia možností veriacich ľudí stretávať sa, alebo inak prejavovať svoju vieru sami alebo s ostatnými, nastoľuje problém dodržania článku  9 Dohovoru.

Zákonnosť každého zásahu do základného práva chráneného Dohovorom hodnotí ESĽP. Súd skúma, či zásahy do práv sú prípustné s ohľadom na tieto kritériá:

a) Išlo o zásah  predpísaný zákonom?

b) Sledoval sa zásahom legitímny cieľ?

c) Bol zásah nevyhnutný na dosiahnutie legitímneho cieľa?

Tieto kritériá preto treba zvažovať aj v kontexte prebiehajúceho obmedzenia práva na slobodu náboženstva a viery s ohľadom na pokračujúcu pandémiu koronavírusu.

Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len “Dohovor”): “Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.”

Podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru: “Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.”

A) K zákonnosti zásahu

Zo zhrnutia skutkového stavu vyplýva, že Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. v ust. čl.  5 ods. 4 umožňuje v čase pandémie  vyhlásiť núdzový stav, ktorým možno v časovo obmedzenom období obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, nedotknuteľnosť obydlia, resp. slobodu pohybu a pobytu. Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. teda neumožňuje počas pandémie obmedziť právo na slobodu náboženského vyznania.

Uznesením v súlade s Ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. došlo

k obmedzeniu slobody pobytu a pohybu. Úradu bolo pritom v zmysle vyššie citovaného bodu F2 Uznesenia odporúčané prijať vyhlášku, ktorou zabezpečí realizáciu obmedzení podľa Uznesenia  uzatvorením príslušných prevádzok, na ktorých návštevu sa nevzťahuje výnimka z obmedzenia zákazu vychádzania a zákazom podujatí, na ktoré sa  nevzťahuje výnimka z obmedzenia zákazu vychádzania. Uvedené odporúčanie bolo zrealizované Vyhláškou.    

Vyhláškou (ako uvádzam vyššie) došlo k zákazu vykonávania bohoslužieb v kostoloch, a to formou zákazu usporadúvať hromadné podujatia športovej, kultúrnej, zábavnej, spoločenskej či inej povahy (§ 4 ods. 1 Vyhlášky).

S ohľadom na existujúci právny stav (neexistencia obmedzenia náboženskej slobody počas núdzového stavu platného podľa Uznesenia) nebolo právne možné Vyhláškou obmedziť náboženskú slobodu formou zákazu bohoslužieb. Nakoľko sa tak stalo, je zrejmé, že zákaz bohoslužieb podľa Vyhlášky nemá zákonný základ a preto odporuje čl. 9 ods. 1 Dohovoru. Okrem toho zákaz konania bohoslužieb vyplýva z Vyhlášky iba všeobecne a nepriamo, čo odporuje požiadavke na jeho jasnosť a presnosť, čo tiež zakladá porušenie čl. 9 ods. 1 Dohovoru.   

B) K sledovaniu legitímneho cieľa

Podľa mojich vedomostí neexistuje konkrétny a podrobný vedecký základ pre obmedzenie náboženskej slobody v čase koronavírusu z dôvodu ochrany verejného zdravia. Dôvodom je totiž samotné znemožnenie realizácie bohoslužieb na základe obmedzení slobody pohybu, teda bez výslovného obmedzenia náboženskej slobody (ktoré by bolo aj vedecky dostatočne podložené).

Uvedená okolnosť preto rovnako zakladá porušenie čl. 9 ods. 1 Dohovoru.   

C) K nevyhnutnosti zásahu na dosiahnutie legitímneho cieľa Podľa môjho názoru Úrad nepreukázal ani primeranosť, ani nevyhnutnosť zákazu bohoslužieb (realizovaného napadnutým ustanovením Vyhlášky) vo vzťahu k cieľu, ktorým je ochrana verejného zdravia, žiadnou odbornou analýzou, ktorou by sa preukázalo šírenie vírusu aj za dodržiavania potrebných protiepidemických opatrení. Každodenná otvorenosť obchodov s potravinami so stanoveným maximálnym počtom zákazníkov na plochu a fungovanie hromadnej verejnej dopravy bez plošných obmedzení je priamym popretím nevyhnutnosti zatvorenia kostolov. Rovnako nebola preukázaná potreba zákazu uskutočňovania bohoslužieb v regiónoch, v ktorých bol na podklade výsledkov plošného testovania či skríningu preukázaný nízky počet nakazených osôb. To zakladá porušenie čl. 9 ods. 1 Dohovoru.   

Slovenská republika nielenže prijíma opatrenia obmedzujúce základné práva a slobody v rozpore s princípom proporcionality, ale realizuje kroky, ktoré majú tendenciu epidemiologickú situáciu zhoršovať, čo už naráža na pozitívny záväzok štátu zabezpečiť ochranu zdravia občanov (čl. 40 Ústavy SR).

 

Viac..  Robert Hajšel: Čo nám prinesie rozpočet EÚ na rok 2022? VIDEOBLOG

O red

Avatar

Odporúčame pozrieť

KORONAVÍRUS: Väčšina konzília odborníkov poľskej vlády rezignovala

VARŠAVA 14. januára (SITA/AP) – Viac ako dve tretiny členov konzília medicínskych odborníkov, ktoré radí …